×

Chcete vytlačiť text s obrázkami alebo bez nich?

11. nedeľu v období „cez rok“ – rok C

    Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

Lk 7, 36- 50

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

Existujú argumenty, ktorými možno niekoho prinútiť, aby viac miloval? Je možné niekomu prikázať: Miluj ma!? Miluj ma viac, ako doteraz!? V podobnej nevýhode je aj každý kňaz, ktorý hlása veriacim Božie slovo a túžil by, aby milovali Ježiša ešte vrúcnejšie a silnejšie. Ale je vôbec možné niekoho k tomu donútiť!? Lebo pre lásku existuje iba jediný dôvod milovania: láska. Ak sa nenapojím na mohutný prúd túžby môjho života po láske, potom mi nepomôžu nijaké argumenty.
Dnešné evanjelium nám, ktorí túžime a snažíme sa milovať Krista, chce povedať, ako objaviť chuť po láske k Ježišovi a čo máme z tejto lásky. Odpoveď na tieto otázky nám dáva Ježiš v Šimonovom dome.
Keďže ľudia v jeho časoch chodievali bosí, dobre im padlo, keď si mohli poumývať nohy. Bola to však úloha hostiteľa, ktorou prejavil návšteve svoju úctu. A k umývaniu nôh patrilo ešte aj pomazanie hlavy olejom. Šimon však túto povinnosť zanedbal a hoci pohostenie ho čosi stálo, Ježiš cítil, že nie je úprimné, lebo Šimon mu nedal nič so svojej lásky. Práve vtedy prichádza žena, ktorá vykoná službu lásky voči Ježišovi za Šimona. Na umytie nôh však nepoužije vodu, ale slzy a na nich utretie nepoužije utierku, ale svoje vlasy. Má aj vzácnu masť, o ktorej nevieme, koľko stála, ale sa píše, že bola drahá a ňou mu pomazala nohy.
Táto žena ukazuje, čo Pán očakáva od hostiteľa a vlastne od každého z nás. Je to úcta, v ktorej sa celou dušou dokážeme otvoriť Bohu a pozývame ho do svojej lásky. Neobstoja náreky, obety, trápenia sa pred Bohom, ak nie je v tom milujúca duša. Nevyhovárajme sa, že nevieme, kedy milujeme, kedy sme jemnejší v úcte a dôvernejší vo vzťahu. Človek, ktorý sa chce obetovať iba na zemi, ktorý nemyslí na Božiu rodinu, kde má raz patriť a kde má jeho život vyvrcholiť, ten nepotrebuje milovať Krista. A naopak, človek, ktorý túži po Kristovi, dobre vie, že ho potrebuje pre veľký skok, ktorým prechádza z tohto života do rodiny nebeského Otca. Tento skok trvá niekoľko rokov alebo desaťročí a ním prechádza z tohto života do rodiny nebeského Otca. Aby to zvládol, potrebuje lásku k Pánovi. Bez lásky skok do večnosti nezvládne.
Ivan Mojsejev bol vojakom Červenej armády. Zomrel v lete 1972 utopením, ako znela oficiálna správa. Jeho rodičom všemožne bránili, aby pred pohrebom ešte raz uvideli svojho syna. No rodičia to nakoniec dosiahli. Všetci prítomní boli zhrození. Hneď bolo jasné, že chlapec sa neutopil, ale že podľahol úderom a hroznému týraniu. Čo sa stalo? Ivanove posledné správy rodičom o tom hovoria. 14. júla im v liste píše: Čoskoro prestanú pozdravné posolstvá Vášho syna. Zakázali mi hovoriť o Ježišovi Kristovi. Inokedy písal: Päť dní mi nedali jesť. Potom sa ma spýtali: No, už si zmenil názory? V poslednom liste pred smrťou čítame: Mám pred sebou kresťanský boj a vybojujem ho na Ježišov príkaz. Musím im ukázať, aký je veriaci človek, a ako žije. Kam potom povedie moja cesta, to neviem. Ale my to už vieme. Jeho cesta viedla k mučeníckej smrti. Zomrel, lebo išiel za hlasom svojho svedomia. (Pierre Lefèvre, Veľké pravdy v malých príbehoch, Lúč, Bratislava 1994, s. 55.)
Keby onen vojak nemiloval úprimne Krista, určite by si zachránil život, lebo aspoň naoko by tvrdil, že zmenil názory. Lenže on dokázal vytrvať v láske, a aj napriek mučeniu, odvážne skočiť do otvoreného náručia svojho Pána. Taký je Ježiš, má otvorenú náruč a hovorí: Poď! Táto jeho výzva je však podfarbená krížom a jeho krvou, ktorú vylial, aby sme mu uverili. Uveríme však iba vtedy, keď ho budeme úprimne milovať.
Starší pán povedal: Hlúpe desatoro. Kto Krista miluje, vie, že Desatoro slúži k veľkému prechodu – skoku do Božej rodiny a rád si ho osvojí, lebo vie, že za ním je milujúca tvár nebeského Otca. Pán, ktorý nemiluje Boha, povie o Desatore, že je hlúpe. Tragika je v tom, že pán hlúpemu neuverí a už na tomto svete nič nie je natoľko múdre, aby ho zachránilo pre večnosť.
Poznáme existenčnú pravdu ženy hriešnice. Možno je nevýhodou pre nás, že si myslíme, že my nemáme toľko hriechov, ako ona. Lebo ten, kto ležal v hlbokom bahne svojich hriechov, a potom vyšiel na zdravý vzduch Božej lásky, dokáže si viac vážiť Ježišovu milosrdnú lásku ako my, ktorí nie sme ani dobrí, ani zlí, ani horúci, ani studení… V takomto položení však nebudeme posilnení láskou Ježiša Krista a budeme váhať skočiť do jeho otvoreného náručia.
Lásku zvládne len láska a netreba k tomu žiaden dôkaz. Kto chce hľadať dôkaz na lásku, má na to pár rokov života. Istý spisovateľ hovorí: Svätosť v dnešnej dobe vedie cez konanie. Tým, že konám, rozhodujem sa a stávam sa svätým, hoci bez dôkazov…