V istú sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: „Uvoľni miesto tomuto.“ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: „Priateľu, postúp vyššie!“ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov, ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
Lk 14, 1. 7- 14
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Každý z nás sa už stretol s človekom, ktorý mu bol nesympatický, lebo sa správal povýšenecky. Intenzívnejšie si to uvedomujeme najmä dnes, keď sa peniazom pripisuje neobmedzená moc a vidíme, ako mnohí ľudia dokážu pred boháčmi zohýbať chrbticu a klaňať sa, ani nie tak im, ako ich peniazom. Pyšný človek sa nikomu nepáči. Preto Ježiš cez dnešné evanjelium nám dáva návod, ako treba konať, aby sme sa páčili ľuďom, ale najmä Bohu. Jasne hovorí: Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Možno jeho spolustolujúci zostali prekvapení, prečo nechváli pyšných a namyslených. Ježiš však vedel, prečo to robí, lebo on siahal na koreň pýchy a ním je diabol. Bol to diabol, ktorý pre svoju pýchu odmietol slúžiť, kvôli čomu bol zvrhnutý do pekla. Bol to diabol, ktorý zviedol cez pýchu prvých ľudí na hriech a oni chceli byť ako Boh, čím sa vzopreli jeho láske. Je to diabol, ktorý nás navádza na lakomstvo, smilstvo, nemiernosť, závisť, hnev, lenivosť… Smelo môžeme povedať, že príčinou každého hriechu je pýcha.
Pýcha má mnohé podoby. Jednou z nich je falošná zbožnosť. Spýtate sa, ako je to možné? Ako sa pýcha môže skrývať za zbožnosť? Nuž niekto si povie: Ja som vyvolený Bohom a vy ostatní nie ste ani hodní, aby som s vami nadviazal kontakt. Ako charakterizovať tento prejav? Je to pýcha a tá má korene v Zlom! A ešte horšie je, ak vznikne skupina ľudí, ktorá si nárokuje Božie vyvolenie, vytvorí doslova sektu a presadzuje si, že ich cesta k svätosti je najsprávnejšia a najlepšia. Ale nezabúdajme, že každý, kto si namýšľa, že je čosi viac ako iní, už je na zlej ceste. Preto Ježiš nám radí, aby sme sa chránili akejkoľvek nadradenosti nad inými a namýšľania si, že iba cez nás pôsobí Duch Svätý.
V živote sa však často stretávame aj s ďalším druhom pýchy, ktorá sa skrýva za kariérou a peniazmi. Takíto ľudia si totiž myslia, že všetko sa dá kúpiť a že za mamonu si koniec-koncov môžu kúpiť aj nebo. Je to však veľký omyl! Ako ďaleko sú od skutočných hodnôt a istôt? Kristus bohatému mladíkovi jasne povedal, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa boháč dostane do kráľovstva nebeského.
Nebezpečnosť pýchy vedeli krásne vystihnúť aj naši predkovia, ktorí hovorievali: Pýcha peklom dýcha! Pýcha predchádza pád! A pretože pýcha mnohým vŕta do svedomia, toto slovo sa v súčasnosti stalo veľmi neobľúbeným. Nahrádza sa rôznymi inými pojmami, ako dôstojnosť, sebavedomie, hrdosť, ba dokonca sa schvaľuje ako štýl správania sa ľudí vyššieho spoločenského postavenia. Ale napriek týmto krycím názvom pýcha ostáva jedným z hlavných hriechov. Pýcha spočíva v preceňovaní vlastnej osoby a v podceňovaní ostatných. Takéto delenie vytvára bariéru medzi ľuďmi, je zdrojom nedôvery, neúprimnosti, ba často aj hnevu a nenávisti.
Preceňovanie seba sa najviac protiví láske, ktorá je naplnením zákona. Kto je pyšný, ten nemôže skutočne milovať, nezažije ten zázrak lásky, ktorým je stratiť svoje „ja“ v druhom a pre druhých, a tak nájsť plnosť života. Pyšný nemôže nikdy odhaliť hodnoty a duchovnú krásu svojich bratov. Kto je namyslený, ten nenájde cestu k láskavosti a milosrdenstvu. Pyšný nemôže nájsť cestu k Bohu a to je najdôležitejšia, najvážnejšia a nenahraditeľná strata pre človeka.
Všetci sme tak trošku v rozličných odtieňoch chorí na túto chorobu. Boh však pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Sme natoľko bohatí, že si môžeme dovoliť pohŕdať Božími darmi? Sme takí múdri, že môžeme nenačúvať Božiemu slovu? Dovolí nám naša pýcha prosiť Boha, aby nás spasil? Pýchou veľa strácame, láskou a pokorou veľa získame. Ak sa zamyslíme nad touto Božou aritmetikou, budeme oslavovať a uskutočňovať lásku, ktorá nás očisťuje od pýchy, ktorá nás ženie v ústrety blížnym, núti nás slúžiť a nehľadať vlastné uspokojenie. Lásku, ktorá je dobrotivá, trpezlivá a nezávidí, lásku, ktorá sa márnivo nevypína ani nenadúva.
Mladý kňaz sa starostlivo pripravoval na každú homíliu. Aj keď ju vedel naspamäť, predsa na kazateľnicu si ju bral aj v písomnej podobe. Veril, že poslucháčom sa jeho homílie páčia. V tomto ho utvrdzovala aj istá pani, ktorá po každej omši si prišla vypýtať papier s homíliou. Jednu nedeľu, keď sa nazdával, že povedal azda svoju najlepšiu homíliu, žena prišla znova pre papier. Nezdržal sa, a keď jej podával papier, tak trochu z márnivosti a azda aj z túžby po pochvale sa spýtal, čo na ňu povie. Žena sa na papier pozrela a povedala: Tak ako vždy! Tento papier perfektne sedí na dno mojej klietky s papagájom.
Kto naozaj chce byť šťastný, ten si hlboko zoberie k srdcu Ježišove slová a bude sa chrániť akejkoľvek pýchy, aj keď je to také ťažké! Snažme sa však žiť tak, aby sme sa iným páčili pre svoju skromnosť a prívetivosť.