V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
Mt 3, 1- 12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Medzi aktuálne otázky dnešného života, patrí otázka viery v Boha. Svet, ktorý je Božieho pôvodu, stáva sa hluchým na Boží hlas a bez Boha zostáva doslova púšťou. Evanjelium, hoci je skoro 2000 rokov staré, vystihuje pravú podobu tohto sveta, a preto je potrebné si všímať jeho výzvy, otvoriť im srdce a podľa nich sa riadiť.
Boh si na tieto výzvy vyvolil ľudí – prorokov, a my dnes máme pred očami jedného z nich – Jána Krstiteľa. Ľudsky povedané, Ján bol zvláštny človek, vymykajúci sa aj predstavám tých čias. Nosil rúcho z ťavej srsti, kožený pás okolo bedier, jedával kobylky a lesný med. Jedno bolo ťažko chytiť a druhé ťažko nájsť, takže žil veľmi asketicky a môžeme povedať, že viac bol hladný ako sýty. Pritom je zaujímavé, že k tomuto zvláštnemu človekovi ľudí čosi priťahovalo. Prichádzali za ním z Jeruzalema, z celého Judska aj z okolia Jordánu. Nevadilo im, že Ján ich nechválil, ani im nepochleboval, len aby si udržal poslucháčov. Práve naopak. Hovoril im tvrdú pravdu: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte ovocie hodné pokánia! Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.
Jánov hlas však neutíchol, ale prihovára sa aj nám, ľuďom 21. storočia: Pripravte cestu, vyrovnajte chodníky! Týmito slovami nám chce povedať: Je potrebné niečo zmeniť, napraviť, upratať vo vašom živote. Preto robte pokánie!
Dievčatko – školáčka sedelo v nedeľu podvečer pri svojej matke a učilo sa. Vtom sa vrátil domov opitý otec. Dieťa sa začalo triasť, mať strach a hlasno plakať. Naľakaná matka ho rýchle zobrala aj s učebnicou v ruke, uložila do postele a dlho v tichom plači pri ňom sedela. Dieťa dobre vedelo, prečo býva matka často zarmútená a ráno má vyplakané oči. Na druhý deň si dievčatko nesadlo k raňajkám aj napriek tomu, že ho matka ponúkala. Zobralo si iba kúsok chleba a vypilo pohár vody. Vtedy sa do situácie zamiešal aj otec a vyčítal jej, prečo mamu neposlúcha. Dievča sa však pritúlilo k mame a povedalo: Nesmiem jesť, lebo som to sľúbila Pánu Bohu… Otec žiadal vysvetlenie. Povedala mu: Dala som Pánu Bohu sľub, že kedykoľvek prídeš domov opitý, na druhý deň sa budem prísne postiť za tvoj hriech. Otec zostal ako obarený. V nasledujúcich dňoch chodil iba bezcieľne po dome a nemal ani odvahu pozrieť sa dcére do očí. Keď prišla nedeľa, šiel do kostola a vyspovedal sa. Keď sa vrátil domov, vzal si dcéru na ruky a povedal jej: Už nikdy nebudeš musieť hladovať za hriech svojho otca. Dnes som sľúbil Pánu Bohu, že prestanem piť… Tento skutočný príbeh nám ukazuje, ako sa možno stať iným človekom a urovnať zdeformované vnútro svojej duše. Ukazuje nám, čo v praxi znamená, obrátiť sa, robiť pokánie, prestať chodiť po krivých cestách.
Túžime aj my plniť Jánovo prianie? Či nie je práve jeho posolstvo aktuálne v čase, kedy sa tak veľmi volá po premene sveta, spoločnosti, po urovnaní sporov, zmĺknutí zbraní…? Či ustráchanejšie nehovoríme stále viac a viac aj my, že veci musia ísť inak, lebo takto ďaleko nezájdeme? Bezmocne stojíme pred mnohými naliehavými otázkami a pýtame sa, čo máme robiť. Ján nám však nehovorí, aby sme obracali druhých, ale aby sme obrátili seba a dali si do poriadku oblasť vlastného života. Nezametajme pred dverami druhých, ale dobre zameťme pred vlastným srdcom a dušou… Nesmieme už viac hovoriť, že veci musia ísť inak, ale povedzme, že inými sa musíme stať my – ja! Pripravovať cestu znamená, byť na ceste k Bohu, lebo on vždy a stále kráča k nám.
Ale v akom stave sú naše duchovné cesty? Sú zjazdné pre príchod Pána? V akom stave sú cesty medzi nami? Nie sme uzavretí k iným ľuďom – k našim deťom, manželským partnerom, spolupracovníkom, spolužiakom, rodičom, bratom a sestrám? Budujeme cesty cez počúvanie Božieho slova, Eucharistiu, sviatosti? Priznávame sa k Bohu a nehanbíme sa za to, že sme nositeľmi Kristovho mena?
Advent je príprava cesty, čas, kedy treba odbúrať pýchu, tvrdosť srdca, hrubosť, lakomstvo, smilstvo, závisť, nenávisť, hnev, lenivosť… Advent nie je zhon, výplatná páska, dary, plné komory a zničene nervy. Advent je pokoj…
Ako doteraz prežívam advent? Aké sú moje duchovné plány na nastávajúce dva týždne?