Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu
a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ,A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘„ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Mt 2, 1- 12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Alfréd Bengsch, bývalý kardinál v NDR, hovoril, že my si niekedy myslíme, že ľudia, ktorí žili za Ježišových čias, osobne ho poznali, stretávali sa s ním, počúvali ho a videli jeho skutky, mali to s vierou ľahké. Možno aj mnohí z nás zastávajú tento názor. Ale aká je pravda?
Potvrdzuje nám ju najmä 6. hlava Jánovho evanjelia, kde je reč o tom, ako Ježiš nasýtil zástupy chlebom, ako títo ľudia boli z toho nadšení, chceli ho vyzdvihnúť na plecia a vyhlásiť za kráľa. A hoci on pred nimi utiekol, na druhý deň prišli za ním do Kafarnauma. Tam im už ale musel povedať aj nepríjemné slová: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky. A evanjelista dodáva: Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!
Stále máme chuť povedať, že ľuďom žijúcim za Ježišových čias bolo ľahšie veriť? Prečo teda toľkí od Ježiša odišli? Bolo to preto, lebo nechceli opustiť svoje pozemské, hmotné a telesné zmýšľanie a nemali záujem sa pozdvihnúť do duchovnej sféry.
Túto skutočnosť si máme uvedomiť, ak chceme pochopiť veľký význam a zásluhu svätých Troch kráľov, ktorí sa prišli pokloniť novonarodenému Mesiášovi. Oni si počínali úplne ináč, lebo sa dokázali povzniesť nad svoje zmysly a nad hmotu a dokázali prekonať tri veľké ťažkosti.
Najskôr hľadali novonarodeného kráľa v paláci, čo by sa aj svedčalo. Keď ho nenašli, mohli na nahnevať a vrátiť sa domov. Oni však toto prekvapenie zniesli a vybrali sa z Jeruzalema do Betlehema. Druhú ťažkosť zažívali, keď prišli do najprimitívnejšieho prostredia, do maštale, kde bez kolísky v jasliach ležalo dieťa. Také niečo určite nečakali a tiež mali dôvod sa nahnevať a ísť domov. Lenže oni prekonávajú aj toto prekvapenie a dieťa si uctia ako Boha, klaňajú sa mu a obdarujú ho darmi, symbolizujúcimi ich vieru, že Ježiš je Kráľ. Tretie sklamanie spočívalo v tom, že dostali príkaz, aby sa inou cestou vrátili domov, lebo Herodes sa nemá dozvedieť o mieste narodenia Krista, pretože ho chce zabiť. To jasne znamenalo, že Ježiš je pre vtedajší svet i samotného kráľa nežiaduci a oni pritom verili, že ľudstvo sa na jeho príchod tešilo. Veľkosť týchto mužov spočívala v tom, že sa vedeli povzniesť nad všetky zmyslové, hmotné a pozemské okolnosti, dôverovali vnútornému hlasu a nedali sa odradiť od svojej viery.
V starej Perzii bol panovník, ktorý zvykol dať odsúdeným na smrť možnosť, aby si vybrali spôsob popravy. Tým prvým bola rýchla smrť sťatím. Druhý spôsob neprezradil. Povedal iba, že sa nachádza za veľkými čiernymi dverami. Keď raz nadišiel čas popravy istého kriminálnika, dal mu túto zvyčajnú možnosť. Odsúdený dlho premýšľal. Nakoniec – už na urgovanie – si vybral smrť sťatím. Panovník sa k nemu obrátil a povedal: Dobre, stane sa, ako si si vybral. Potom sa zamyslel a povedal: Čím je to, že si každý vyberie radšej to, čo pozná, než to, čo nepozná? Odsúdený sa spýtal: A čo je za tými veľkými čiernymi dverami? Sloboda, odvetil panovník, ale zdá sa, že tej sú hodní len tí odvážni.
Aj my dosiahneme slobodu Božích detí a budeme mať pevnú vieru vtedy, keď sa s pomocou Božou dokážeme povzniesť nad všetky pozemské zmyslové hmotné javy tak, ako to dokázali svätí Traja králi. Prosme ich dnes, aby na ich mocný príhovor nás Pán v tejto viere posilnil.