Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi; prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Chod’ v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Mk 5, 21- 43
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vedci zistili, že Švajčiarsko stláča zhora Nemecko a zdola Taliansko, takže za rok sa krajina zmenšuje asi o 1 cm. My si povieme: Čo nás do Švajčiarov? My máme svoje starosti a problémy! Ľudský život sa skracuje a čím ďalej, tým viac, zomierajú mladí ľudia, veď všade je toľko zhonu a stresu!
Istý pán stretol kňaza a s iróniu mu hovorí: Prosím vás, v súčasnej dobe a veriť v nejakého Boha alebo Krista, k čomu to je?
Kňaz na to zareagoval: No dobre, ale čo s vašou smrťou?
– To slovo nerád počujem!
– Vy nerád počujete o tom, čo je vaše?
– Akože moje?
– Smrť je vaša, odumieranie je vo vás… Vy nemáte rád to, čo je vaše?
– Viete, ja nerád myslím na smrť. Túto tému sa snažím vytesniť z hlavy.
Buďme úprimní, kto by rád myslel na smrť? Vždy keď o nej začneme rozprávať, máme nepríjemný pocit, pretože sa nás dotýka. Videl som zomierať viacero ľudí. Ťažko dýchali, mali suché ústa, zašpicatený nos, sklenené oči… Keď podáte zomierajúcemu ruku, silno vám ju stlačí, akoby chcel vyjadriť, že je rád, keď je niekto pri ňom.
Preto vieme pochopiť predstaveného synagógy, ktorého dcéra mala iba 12 rokov a už mu pred očami zomierala. Tiež počul ako zrýchlene dýcha, čelo mala rozpálené a pritom zarosené studeným potom… a práve v tú chvíľu prišiel do mesta Ježiš. Čo by nespravil otec pre milované dieťa? Uteká za ním, padá na kolená a prosí: Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila. A Ježiš ide. Lenže oproti prichádza sluha a hovorí: Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa? Ježiš sa však nenechal odradiť a smutnému otcovi odkazuje: Neboj sa, len ver! Všetkým, ktorí už oplakávali dievča, hovorí: Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí. Oni vedeli, že je mŕtva a mysleli si, že z Ježišovej strany je to len zlý žart. Lenže pre Krista je smrť spánkom a pre dievča bolo veľkým šťastím, že malo veriaceho otca, ktorý bežal s prosbou za Ježišom.
V duchu si povieme: Keby sme my mali takúto výhodu! Ale my ju máme! Aj pri našom zomieraní môže byť pri nás Ježiš. Aj my ho môžeme zavolať do nášho života. On je ochotný prísť a byť naším spoločníkom aj pri riešení tohto, pre nás, najťažšieho problému.
Zomieranie máme v sebe od narodenia. Smrť prišla na svet pre závisť diabla, a preto ju musia okúsiť všetci. Ježiš prišiel na tento svet, aby ju premohol, a preto povzbudzuje učeníkov slovami: Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte
v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Ježišov prísľub je teda istý, dôležité je, aby sme si dobre vybrali. Buď uveríme jeho slovám a prijmeme ho za svojho priateľa a on nás prevedie z tohto života do večnosti alebo uveríme ľuďom, ktorí sa mu posmievajú, čím odmietneme aj jeho slová a stratíme večnú blaženosť. Známe príslovie hovorí: Aký život, taká smrť!
Staršia pani rozprávala ako sa jej dcéra vydala do Turecka, a keď prišla na návštevu domov, spomínala zážitky z nového bydliska. Hovorila: Mami, ty vieš, ako neznášam pohreby, veď preto som nikdy ani na pohrebe nebola. Dokonca ani keď mi zomrela stará mama, nemala som silu tam chodiť. Ale vieš, čo sa mi stalo? V Turecku je zvyk, že keď niekto zomiera, tak sa k nemu schádza celá rodina, susedia, priatelia aj známi. Postavia sa k jeho posteli a držia ho za ruku. Ja som sa veľmi bála. Manžel mi však povedal, že ak to neurobím, bude to pre rodinu urážka. Tak som šla. A keď som videla ako zomierajúcemu podávajú ruky a držia ho, urobila som to aj ja. Nežne a jemne mi ju stisol a to isté som urobila aj ja. A povedala som mu: Som pri vás… mám vás rada… Videla som ako zomiera. Z tváre mu utierali pot a ťažko dýchal, ale bolo pekné, že z tohto sveta odchádzal obklopený tými, ktorí ho mali radi.
Naši ťažko chorí najčastejšie zomierajú osamotení, v nemocničnej izbe, bez najbližších, bez stisku rúk… A keď niekedy zomierajú doma, tak sa z izby vyženú deti a zostávajú pri zomierajúcom iba tí, ktorí tam „musia“ byť. Preto sa stáva, že živí sa mŕtvych boja, sú im nepríjemní a rozlúčka s nimi býva často pre mnohých iba z donútenia.
Nedá sa naučiť dobrému vzťahu k mŕtvym. A už vôbec nemáme istotu, že v hodine smrti podáme ruku Ježišovi. Máme však možnosť mu ju podať počas života, vnímať ho ako priateľa a cítiť jeho blízkosť. Robím to? Poviem si, že ešte mám čas, že som ešte mladý?! Lenže včerajší deň pre mňa už zomrel. Bol Ježiš včera so mnou? Chcel som ho mať pri sebe? Lebo, on to chcel!