Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: „Dal im jesť chlieb z neba.“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.
Jn 6, 24- 35
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď niekto niečo kupuje, záleží mu predovšetkým na kvalite výrobku. Vtedy nepozerá na cenu, ale na to, aby výrobok mu dlho slúžil a mal z neho osoh.
Dnešné evanjelium nám odhaľuje kvalitu nášho náboženstva – zjednocovanie ľudí s Bohom, čo Ježiš vyslovil nádhernou vetou: Ja som chlieb života.
Všimnime si prvé slovo, ktorým sa Pán nazval: chlieb. Na prvý pohľad si možno povieme, že predsa chlieb nie je nič nové. Denne ho máme na stole, kupujeme ho, niektorí si ho pečú aj doma… Povieme si, že chlieb je každodenná realita. Ale všimli ste si niekedy, že chlieb má vo svojej podstate vlastnosť, byť tu pre druhých? Čo by sa stalo s chlebom, ktorý by tu chcel byť iba sám pre seba? Stvrdne, skamenie, pokazí sa. Keď teda Ježiš seba nazýva chlebom, to ako keby povedal, že chce tu byť pre iných a to nielen jednorazovo, raz do roka alebo do mesiaca, ale každodenne, stále a bez prestávky. A má k tomu dôvod, lebo chlieb sa tiež nepožíva iba raz do roka alebo do mesiaca, ale každodenne. Ježiš je nám teda k dispozícii ustavične, vo dne i v noci, v zime aj v lete, neustále…
Zamerajme sa teraz na prívlastok, ktorým vyjadruje, o aký chlieb ide, že je to chlieb života. Čo rozumieme pod pojmom život? Aby sme lepšie tento pojem pochopili, predstavme si jednu veľkú čakáreň v modernej budove, ktorá je skoro celá zo skla. Je v nej veľa ozdobných rastlín, veľké akvárium s rybičkami, ľudia sediaci na pohodlných stoličkách, ktorí tam trávia čakanie rôznym spôsobom. Jedni čítajú noviny, iní časopisy, ďalší jedia bagety, pijú nápoje, niektorí obdivujú akvárium… Aký však máme pocit, keď to pozorujeme? Je tam akosi mŕtvo, hoci sú tam rastliny, rybičky aj ľudia. Prečo? Lebo život nie je iba otázka biologická, ale aj sociologická. Život je tam, kde sa ľudia medzi sebou rozprávajú, kde sa navzájom o seba zaujímajú, pomáhajú si, potešujú sa… My to vyjadrujeme jedným slovom – komunikácia.
A práve týmto slovom Ježiš vystihuje vzťah medzi Bohom a ľuďmi. Výrazom: Ja som chlieb života, chce povedať asi toto: Som tu pre vás, aby som spôsobil komunikáciu, spojenie a život medzi vami navzájom, ale aj medzi vami a nebeským Otcom. A keď na inom mieste hovorí: Ja som prišiel, aby mali život, a aby ho mali hojnejšie, znamená to: Prišiel som na svet, aby ľudia komunikovali, spájali sa, zjednocovali sa navzájom medzi sebou, ale aj s nebeským Otcom. Táto skutočnosť je nádhernou kvalitou nášho náboženstva.
Ako je potom možné, že takéto náboženstvo niektorí označujú za prežitok, tmárstvo, ópium? Úprimne musíme doznať, že podiel viny na tom máme aj my, lebo sme v plnosti a celistvosti neprijali Pánove slová o chlebe života. Napríklad: keďže zanedbávame komunikáciu medzi ľuďmi a zameriavame sa iba na komunikáciu s Bohom, s ľahkým srdcom znášame, že niektorí sú hladní a smädní, bez prístrešia a odevu, chorí a v žalári a vôbec im nestačí tvrdenie, že po smrti prídu za to do neba. Ježiš hlásal skôr opak, že do neba prídu tí, ktorí im dajú jesť, napoja ich, ošetria, navštívia… To znamená, že on nechce, aby na svete boli ľudia hladní, smädní, chorí, bez prístrešia, ktorí za to raz prídu do neba, ale chce, aby do neba prišli tí, ktorí odstraňujú biedu, hlad a choroby.
Preto sa Cirkev po 2. vatikánskom koncile už nemodlí: Pane, daj, aby sme pohŕdali zemskými vecami a milovali nebeské…, ale sa modlí: Pane, daj, aby sme správne využívali aj pozemské hodnoty, a tak prišli do neba.
Do pustovne svätého Makedonia, ktorá sa nachádzala hlboko v lese, prišiel jeden kráľ, ktorý tu poľoval. Kráľ sa spýtal pustovníka: Prečo si prišiel do tejto divočiny? A ty si tu prečo prišiel?, spýtal sa pustovník. Ja, ako vidíš, prišiel som poľovať. Ja tu tiež poľujem, ale nie na divú zver, lež na nebo. A neuspokojím sa, kým ho nezískam.
My sme si dnes na základe vypočutého evanjelia poodhalili krásu a význam nášho náboženstva. Je iba na nás, aby sme túto krásu našej viery stále viac ukazovali cez jednotu s ľuďmi a nebeským Otcom. Bude to tá najlepšia a najistejšia „poľovačka“ na nebo.