Štefan plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.
Sk 6, 8- 10; 7, 54- 60
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Bola jeseň a chlapci si púšťali za dedinou papierových šarkanov. Kričali a pozerali sa, koho šarkan vyletí najvyššie. Medzi nimi bol aj jeden malý chlapec, ktorý sa hore nepozeral. Na otázku okoloidúceho muža, prečo sa nepozerá po svojom šarkanovi, odpovedal: Už ho nevidím, ale čosi ma tiahne a cítim, že je hore, veľmi vysoko.
Aj nás, dnes, na sviatok svätého Štefana, čosi pritiahlo do kostola, hoci nie je cirkevne prikázaný sviatok. Je to Boh. My ho tiež nevidíme, ale on nás priťahuje, tak ako pritiahol aj Štefana.
Istý akademický maliar navštívil svojho synovca – vysokoškoláka. Zostal však zdesený, keď vstúpil do jeho izby a na stenách uvidel gýčové obrázky z rôznych časopisov a z internetu. Napriek zdeseniu nič nepovedal, ale po nejakom čase poslal synovcovi veľký namaľovaný obraz, nádherné dielo. Čo mal synovec robiť? Pokiaľ nechcel strýka uraziť, musel si zavesiť jeho obraz a niektoré nevkusné obrázky zvesiť. Po čase však zistil, že ani ostatné obrazy sa pri krásnom obraze strýka na stenu nehodia a postupne ich odtiaľ zobral.
Dnešný svätec vyrastal v pohanskom prostredí a bol poznačený vtedajšími spôsobmi života a myslenia. Lenže do jeho života vstúpil Kristus, preto mu muselo ustúpiť všetko ostatné. Ježiš a služba jemu stála na prvom mieste, preto zo steny svojho života postŕhal všetko, čo tam nepatrilo a bránilo jeho vzťahu s Kristom. Ako sa my zachováme? Nemáme vo svojom živote množstvo nevkusných zdrapov papiera - zlých skutkov? Keď doň však umiestnime podobu Ježiša Krista, aký sa nám bude zdať život nevkusný a prázdny? Všetci vieme, že urobiť zmenu a nápravu nie je nič ľahké. Musíme však mať trpezlivosť, silný motív a dôvod. Čím je motív a dôvod väčší, tým aj víťazstvo bude sladšie.
BenjaminDisraeli (1804–1881), bývalý Predseda vlády Spojeného kráľovstva, vystúpil na politickú scénu veľmi nevýrazne. Keď mal v parlamente prvú reč, pôsobil tak neohrabane, že vzbudzoval až odpor. A navyše, mal tenký a piskľavý hlas, z ktorého sa prítomní začali nahlas smiať, takže nemohol reč ani dokončiť. Skôr, ako si zahanbený sadol, do publika zakričal: Teraz sa posadím, ale príde čas, keď ma budete všetci počúvať. A mal pravdu. S príkladnou energiou začal študovať a cvičiť rétoriku, až napokon jeho rečnícke umenie počúval nielen parlament, ale celý svet. Po jeho smrti mu dokonca kráľovná dala postaviť pomník s biblickým textom z knihy Prísloví: Kráľovou záľubou sú pery pravdivé a rád má toho, kto sa vyjadruje úprimne.
Naším motívom nie je politika ani rétorika, ale Boh a večný život v ňom. Či nám nezáleží na tom, aby sme v tieto Vianoce urobili krok dopredu? Narodený Ježiš nám dáva silnú nádej, ktorá je viac ako všetky výsady a hodnosti tohto sveta.
Milujme Ježiša a pri každom prijatí Eucharistie ho nechajme pôsobiť v našom srdci. Porovnajme svoj život s jeho životom, aby sme sa podľa jeho príkladu stávali lepšími. Pri ňom Štefan nechcel, a ani nemohol zostať polovičatý.
A akú dostal odmenu? Sám to vyjadril: Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha. Taká istá odmena čaká aj na nás!