Ježiš rozpovedal učeníkom toto podobenstvo: „Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy? Žiak nie je nad učiteľa. Aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Brat môj, dovoľ, vyberiem ti smietku, čo máš v oku,‘ keď vo svojom vlastnom oku brvno nevidíš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata. Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“
Lk 6, 39- 45
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri mnohých tragických udalostiach lekári často konštatujú, že keby dostal postihnutý človek včas pomoc, nemusel by zomrieť. Z toho dôvodu sa robia rozličné školenia už malých detí v škôlkach ako pomôcť ťažko ranenému človekovi alebo predísť situáciám s tragickým koncom. My, veriaci, dobre vieme, že tak ako je potrebné sa starať o zdravie tela, je treba sa starať aj o zdravie duše a chrániť ju pre večný život.
Ježiš nás dnes informuje, vysvetľuje aj vystríha pred niekoľkými chybami, ktoré by mohli spôsobiť smrť duše a praje si, aby sme žili v spojení s ním a vyvarovali sa večnému zatrateniu.
Jeho reč je krátka, ale rozmanitá obsahom aj štýlom a cítiť z nej akýsi voľný tok slov, z ktorých silno vyžaruje láska. Najskôr sa pýta: Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy? Potom sa dotýka vzťahov medzi učiteľom a žiakom: Žiak nie je nad učiteľa. Aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ. Ďalej nasleduje známe a priam slávne prirovnanie smietky a brvna: Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? A v závere poukazuje na vzťah dreva s ovocím: Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí.
Z tohto toku Pánových slov jasne vidieť, že všetko, čo povedal, vzťahuje sa na človeka. Hovorí, že človek vydáva ovocie v takej miere, v akom stave sa nachádza jeho srdce. Dobrý človek prináša dobré ovocie, zlý človek zlé ovocie. A práve preto, že človek má rád krátke reči a málo slov, skúsme aj my medzi týmito vetami pohľadať jednu základnú poučku a múdrosť pre nás.
Všimnime si okolnosti za akých Ježiš vyriekol tieto slová. Okrem apoštolov ho počúval veľký zástup ľudí z Judska i z Jeruzalema a taktiež aj z okolia Tyru a Sidonu. Pred nimi odzneli aj blahoslavenstvá, taktiež náuka o láske k nepriateľom, a aj náuka o milosrdenstve a dobroprajnosti. V týchto niekoľkých vetách Pán vyslovil v jadre svoje učenie, pritom zdôrazňuje, čo je v ňom najpríťažlivejšie, najnutnejšie a čo najviac vyžaduje. Tí, čo ho počúvali, nemohli zostať ľahostajní k takej pravdivej reči, a preto sa v ich srdciach začali prebúdzať rôzne reakcie. Práve z toho zástupu si Ježiš vybral základ budúcej Cirkvi – apoštolov a im ešte viac pomohol, aby jeho učenie prijali a stali sa jeho svedkami.
Ľudia, ktorí ho počúvali, právom sa pýtali: Ako mám žiť toto učenie? Akým svedkom Krista sa mám stať? Ako iných presvedčiť bez násilia, že toto učenie je od Boha? Ježiš cez spleť svojich myšlienok dáva odpoveď na tieto otázky, keď vykresľuje portrét učeníka alebo duchovného učiteľa, akým je povinný byť každý pokrstený človek. Hovorí, že každý, kto chce hlásať jeho učenie, musí ho najskôr poznať, a potom sa nechať ním preniknúť. Ak má iných upozorňovať na ich chyby, musí najskôr pouvažovať či sa on nedopúšťa podobných alebo ešte horších chýb, čo v prvom rade musí odstrániť. Lebo ak chce byť majstrom, musí sa vyhnúť moralizovaniu a to, čo chce podať iným, musí byť najskôr vidieť na ňom. Až vtedy sa stane dobrým stromom. Ak by sa totiž nezbavil vlastných chýb, potom aj tie najkrajšie slová a najhrdinskejšie skutky stanú sa skôr škodlivými ako užitočnými. A to je zlý strom, rodiaci zlé ovocie.
Poučka, ktorú by sme si mali odniesť z dnešného Božieho slova teda je, aby sme sa stali dobrým stromom s dobrým ovocím. A to je celoživotná cesta, veľmi ťažká a namáhavá. Kráčal po nej aj mních Pambos, o ktorom píše Sokrates Scholastikos (380 – 450). Nevedel ani čítať, ani písať, a preto prišiel za iným mníchom, aby sa od neho naučil žalm. Keď počul prvý verš 39. žalmu: Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom, druhý verš už nechcel počuť. Odchádzajúc povedal: To mi stačí! Musím sa najskôr naučiť prežiť tento verš… Keď sa o pol roka stretli a mních sa čudoval, že neprišiel sa naučiť ďalší verš, odpovedal, že sa ešte stále nenaučil žiť slová tohto verša. A keď po dlhom čase sa s ním stretol iný mních, povedal mu: Celých 20 rokov som sa ho učil žiť tvrdou prácou na sebe…
Prosme dnes o silu, aby sme svoju vieru poznali, milovali a stávali sa vidiacimi, ktorí nielen poznajú príkazy, ale ich aj zachovávajú. Všímajme si viac svojich nedostatkov ako nedokonalostí druhých, a to všetko preto, aby náš život priniesol zdravé plody, ktoré pri stretnutí s Kristom v hodine našej smrti budú odmenené. Tak sa vyhneme tragickej udalosti a prejdeme zo života na zemi do života večného.