24. nedeľa v období „cez rok“ – Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – rok C

Legendárny grécky lekár Hippokrates povedal: Bolesť je výkon. Čo myslíte, je to pravda? Myslím, že mnohí nesúhlasíte, lebo hoci pri bolesti podávate veľký výkon, ona sa stupňuje a váš zdravotný stav sa zhoršuje. Možno už aj rozprávanie o bolesti mnohým z vás vadí a spôsobuje nepríjemný pocit.

Správne urobil pápež Pius XI. roku 1927, keď vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za Patrónku Slovenska? Je vôbec múdre, aby sme pri žene, akou je Mária, hovorili o bolesti?

Myslím, že odpoveď na túto otázku netreba dlho hľadať. Je zachytená v dnešnom evanjeliu. Staručký Simeon, vedený Duchom Svätým, predpovedá Márii: Tvoju vlastnú dušu prenikne meč. Čoskoro po tejto predpovedi nasleduje útek do Egypta, lebo zlý človek číha na život jej dieťaťa. A tu sa začínajú plniť Simeonove slová. Prenikli Máriino srdce ako meč a vypálili v ňom hlboké rany. Potom Ježiš jedného dňa vyhlásil, že prišla jeho hodina a citlivé Máriino srdce pocítilo, že sa ide splniť Simeonovo proroctvo do poslednej bodky. Jej bolesť je znova obnovená. Veď Ježiš nemá len priateľov, ale aj nepriateľov, ktorí ho odsúdili. Potom sa s ním stretá na krížovej ceste, vidí ho zomierať, drží v náručí jeho mŕtvolu a spolu s apoštolmi ho vkladá do hrobu. Na jednej strane máme pred očami ženu, ktorá trpí, ale na druhej strane ženu, ktorá žiari hrdinstvom. Bola to bolesť a utrpenie, ktoré jej pomohli dopracovať sa k hrdinstvu a k duchovnej výške.

Trpiacu Máriu nachádzame aj v našej národnej svätyni – Šaštínskej bazilike. Možno nás, ktorí sme tam boli, napadne otázka: Prečo si ju národ dal na vrchol oltára práve ako trpiacu, bolestnú, držiacu v rukách mŕtvolu vlastného dieťaťa? Je v tom kus symboliky. Trpiaca Mária je obrazom života nášho národa, ktorý prešiel krížovou cestou, a ak sa tento národ udržal ako celok, tak za to môže ďakovať len sile, ktorá pramenila z duše pretvorenej vierou a kresťanskou nádejou. Prijatím kresťanstva sa naši predkovia stali kresťanským národom a kresťanstvu vďačia za zachovanie svojej dôstojnosti. Náš národ sa k Sedembolestnej utiekal a utieka. Svedčia o tom dejiny aj prítomnosť. Bolestný národ, poznamenaný hrdinskými slzami a krvou svojich synov a dcér, si za ochrankyňu vyvolil bolestnú Pannu Máriu. Teraz iste všetci cítime, že pápež Pius XI. splnil želanie národa, keď Sedembolestnú vyhlásil za Patrónku Slovenska a Slovákov.

Mal som česť pôsobiť dva roky v Šaštíne v Bazilike Sedembolestnej. Putovali tam tisíce pútnikov, často dlhé hodiny, ale aj dni, a potom veľa času strávili pred oltárom Sedembolestnej. Bolo vidieť ich vieru, že tá, ktorú prosia o pomoc, je ich Matka, ktorá pozná bolesť a vie dobre pochopiť aj bolesti svojich detí s ich uboleným ľudským srdcom. Pohľad na ňu im otvoril oči a oni začali chápať tajomný zmysel ľudskej bolesti. Keď odchádzali, odnášali si v duši s potechou a posilou aj istotu, že všetko má svoj zmysel a účel, dokonca i bolesť a smrť. Túto lekciu im dala bolestná Matka Božia. Mnohí si uvedomili, že tak, ako sa ľudia rodia v bolesti pre pozemský život, tak sa rodia aj pre večný život. Niekto musí vziať na seba bolesti pôrodu, niekto musí platiť. Aj za iných: za obrátenie syna či dcéry, otca alebo matky, priateľa či známeho, možno národa alebo celého sveta, ale aj za obrátenie seba a za zmenu vlastného života. Cítime, že Hippokratove slová: Bolesť je výkon, sú aktuálne aj v duchovnej oblasti? Cítime, že bolesť pomáha? To ona zachránila náš národ, ona zachránila vaše deti, ona vyprosila to, po čom sme túžili.

Cez bratislavský veľký piatok na sviatok Zvestovania Pána 25. 3. 1988, keď ľudia na Hviezdoslavovom námestí so sviečkami v rukách sa modlili, veliteľ ozbrojených jednotiek vydal vysielačkou rozkaz: Chyťte ženu v modrom! Veriaci si vtedy pomysleli na Máriu a boli presvedčení, že ona je medzi nimi a trpí spolu s nimi.

Naučme sa teda trpieť s vedomím, že v utrpení a bolesti je výkon. Vedieť trpieť s vedomím, že hoci by nás aj všetci opustili, Mária stojí pri nás a pomôže nám cez utrpenie sa dopracovať k hrdinstvu a k duchovnej výške.