Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený,
a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Lk 18, 9- 14
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vo svete je mnoho nespravodlivosti a bohužiaľ, aj niektorí ľudia si myslia, že Boh tiež jedná nespravodlivo. Božie slovo nás však uisťuje, že Boh vždy stojí na strane maličkých, utlačovaných a trpiacich. Už starozákonný ľud to veľmi dobre vedel. Potvrdzuje to aj dnešné 1. čítanie z Knihy Sirachovho syna: Pán je sudca a pred ním sláva osoby neznamená nič. Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného. Neopovrhne prosbami siroty ani vdovy, keď vylieva svoj bôľ. Kto sa korí Bohu, bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom. Modlitba pokorného prenikne oblaky a nebude spokojná, kým ta nedôjde. Nevzdiali sa, kým Najvyšší nezhliadne a spravodlivý sudca nevynesie rozsudok.
Ježiš zasa na vysvetlenie dôležitých skutočností používal podobenstvá. V tom dnešnom postavil proti sebe farizeja a mýtnika. Farizej bol presvedčený, že na rozdiel od iných ľudí je bezhriešny, ba čo viac, k svojej bezúhonnosti pridáva mnoho dobrých skutkov: Postím sa dva razy do týždňa a dávam desiatky zo všetkého, čo mám. A keďže sa cítil byť dokonalým, nemá od Boha už čo prosiť, lebo je pred ním sebestačný.
Z ľudského pohľadu by sme čakali, že Ježiš bude tohto dokonalého človeka chváliť a dávať ho za vzor iným. Bohu sa iste páči človek, ktorý sa chráni hriechu, robí dobré skutky, postí sa a obetuje na kostolné ciele, ale v prípade farizeja bolo všetko znehodnotené pýchou. Tým, že svojou dokonalosťou nadobudol zlý vzťah k Bohu aj k blížnym. Voči Bohu sa cítil byť sebestačným, nepotreboval ho a nebol na neho vôbec odkázaný. K blížnym cítil veľkú povýšenosť, opovrhoval a pohŕdal nimi, lebo bol presvedčený, že sa mu nik nevyrovná. Tým sa dopustil obrovskej chyby, lebo Ježiš na prvé miesto vždy kládol lásku k Bohu a k blížnemu, a keďže on ju nemal, mohol byť aj stokrát bezhriešny a dobročinný, odišiel domov bez Božej priazne.
Mýtnik bol hriešnik, verejný hriešnik, ktorým ľudia pohŕdali a pokladali ho za zlodeja. Ponúkol sa totiž do služieb rímskej okupačnej vláde, ktorej na rok dopredu zaplatil mýto a to potom niekoľkonásobne vyberal od svojich spoluobčanov, čo bol vlastne jeho zárobok. Keď on prišiel do chrámu, usúdil, že jeho miesto je v kúte. Iste odtiaľ videl aj farizeja, ktorý stál vpredu a uvažoval: On chodí do kostola, modlí sa niekoľkokrát za deň, postí sa, obetuje na kostol… Ten je iste dobrý a spravodlivý! A ja som hriešik, ktorému sa každý slušný človek vyhne, nikto sa so mnou nerozpráva, každý ma odsudzuje a pohŕda mnou. Som vyvrheľ, posledný v ľudskej spoločnosti. Ale je to len a len moja vina! Ako sa teda môžem pozrieť Bohu do tváre? Vtedy sa mu z duše vydral iba jeden prosebný vzlyk: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. A predstavte si, že týchto päť slov stačilo, aby Ježiš o ňom vyhlásil: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Tu je veľké poučenie pre nás, aby sme boli odkázaní na Boha a uvedomili si, že bez neho nie sme ničím, nič nedokážeme, ba ani by sme nemohli žiť. Preto sa musíme dokázať zmeniť, lebo viac či menej sa podobáme farizejovi. Tiež chodíme do kostola, modlíme sa, postíme, aj do zvončeka dáme, ale pritom pohŕdame ľuďmi, posudzujeme ich aj odsudzujeme, lebo, podľa nás, nie sú tak nábožní a dokonalí ako my.
Istý kňaz spomína človeka, ktorý po dlhých rokoch prišiel na nedeľnú svätú omšu, pričom si myslel, že už sa musí zmeniť a bude chodievať pravidelne. Ale neprišiel. Keď ho kňaz po čase stretol na ulici, pýtal sa ho, čo sa deje, keďže sa už viac neukázal a on odpovedal: Mal som naozaj dobrý úmysel, ale keď som vstúpil do kostola, oči zbožných veriacich ma skoro prebodli, a keď na mňa hľadeli zvysoka, mal som pocit, ako by hovorili: Čo tu hľadá ten bezbožník… Boh by ma aj prijal, ale ľudia nie…
Japonská legenda rozpráva o synovi, ktorý žil s matkou a tá ťažko ochorela, takže sa vybral pre ňu hľadať liek. Keďže cesta bola dlhá a on ju ani nepoznal, pridal sa k pútnikom. Keď prišli do vysokých hôr, sám ťažko ochorel a podľa starodávneho zvyku, kto na púti ochorie, musí zomrieť, aby iných nenakazil, a ani nezdržiaval v putovaní. Pútnici sa dohodli, že ho zhodia z vysokej skaly. On im spočiatku vravel: Keď je taký zvyk, podrobím sa mu…, ale potom si to rozmyslel a začal sa vzpierať. Vravel: Zvyk sa musí zmeniť, lebo je zlý a ja musím zachrániť život svojej matke…
Čosi podobné sa musí odohrať aj v našich dušiach. Musíme si lepšie premyslieť svoj život, zanechať staré zvyky, prestať sa vyvyšovať nad tých, ktorí, podľa nás, sú menej zbožní a svätí ako my.
Zostaňme nábožní, modlime sa, chodievajme do kostola, postime sa, pristupujme k sviatostiam, dávajme do zvončeka, ale nebuďme namyslení ani pred Bohom, ani pred ľuďmi. Káže nám to nielen Ježiš, ale sám Boh, ktorý už v Starom zákone hovorí, že stojí na strane maličkých, utlačovaných a trpiacich. Ak to dokážeme, splní sa aj na nás prisľúbenie, ktoré vyriekol Ježiš: Kto sa ponižuje, bude povýšený.