Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrh do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Mt 17, 1- 9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Niekedy, keď pozorujeme krajinu, ktorá je hmlistá alebo zamračená, máme pocit, že na nás pôsobí nevľúdne, ťažko, až skľučujúco. Inokedy zasa, keď svieti slnko, na oblohe niet ani obláčika a spievajú vtáky, tá istá krajina pôsobí na nás upokojujúco a doslova sa nadchýňame jej krásou. To isté sa dá povedať aj o ľudskej tvári. Úplne inak vyzerá tvár človeka ustarosteného, vyčerpaného, unaveného a smutného ako tvár človeka, ktorý prežíva radosť, pokoj a šťastie.
Trom apoštolom bolo dopriate vidieť Božieho Syna v kontrastných podobách: na hore Tábor, kedy jeho tvár zažiarila v plnosti krásy Boha a oni boli doslova oslepení jeho zjavom a v Getsemanskej záhrade, kedy jeho tvár bola bez lesku, smutná až na smrť a tiekli po nej kropaje krvi. Medzi týmito dvomi Kristovými tvárami jeho život obsahoval celú škálu malých či väčších radostí, bolestí, sklamaní, únavy a všetkého, čo chcel zdieľať s nami. Jeho radosť alebo smútok sa tiež odrážali na jeho tvári.
Udalosť z dnešného evanjelia nás teda vyzýva, aby sme sa dokázali zahľadieť na Pána pohľadom silnej viery, aby sme videli jas jeho tváre a náš život aby sa rozžiaril jeho svetlom. Aj tu a teraz, počas svätej omše, máme spoločne precítiť zážitok z Hory premenenia. Nie je to však až také jednoduché a ľahké. Buďme úprimní ako často sa nám svätá omša vidí byť dlhá, príhovor kňaza nezáživný a nezrozumiteľný, akoby vytrhnutý z reálneho života. Sme nesústredení, ospalí, pasívni, nezapájame sa do liturgie, často spieva iba organista, lebo nenosíme Jednotné katolícke spevníky a popri tom myslíme na problémy z rodiny, z práce, zo školy…
Taká je pravda, ale jedným dychom treba povedať, že je v moci každého z nás ako prežije svätú omšu, ako sa na ňu skoncentruje, aký úmysel si pred ňou vzbudí. Ak bude na ňu dobre disponovaný, všetko uvidí v úplne inom svetle. Aj keby mal v živote neviem akú ťažkosť a neúprosne naňho doliehal ťažký kríž, stačí sa obrátiť na Krista, ktorý všetko premení, rozžiari jeho tvár a s úsmevom sa vyzná s apoštolom Petrom: Pane, dobre je mi tu.
Tí, ktorí chodievate na hory, viete, čo je inverzia. Dolu je hmla, zatiahnutá obloha, nevľúdne počasie, ale čím vyššie vystupujete, tým viac pribúda svetla, až prídete k určitej hranici, kde je nebo modré, svieti slnko, vidieť do diaľky a oblaky pod vami sa javia ako veľké more svetla. Nie však každý dokáže vystúpiť na vysokú horu, ale na Horu premenenia môže a má vystúpiť každý. Pôstna doba je jedinečným časom tohto výstupu a hoci každý krok stojí námahu a odriekanie, predsa nás približuje k vrcholu. Tí, ktorí na pôstnu dobu nemajú žiadny duchovný program, zostávajú stáť niekde na úpätí, v hmle, ale tí, ktorí sa snažia pracovať na sebe, nebudú ľutovať výstup do výšky po strmom svahu odriekania. Na vrchole ich totiž bude čakať Ježiš, ktorý im ukáže svoju tvár, čo bude vidno aj na ich rozjasnených tvárach.
Istého svätca sa pýtali, ako by reagoval, keby sa dozvedel, že celé jeho životné dielo bolo zničené. On odpovedal: Stačila by štvrťhodinka pred svätostánkom. Možno nás táto odpoveď prekvapí a my sa pýtame: Prečo? V tom krátkom čase by zrejme medzi Bohom a jeho srdcom prebehol proces, ktorý by všetko v ňom vysvetlil, zahojil a podoprel. Skúmajme ako zbytočne dlho zotrvávame v zlých náladách, nevľúdnosti a neochote prijať Pánovu vôľu. Kedy som sa, Pane, naposledy zahľadel na teba so srdcom plným takej pevnej viery, že aj mne bolo náhle všetko jasné?
Toto umenie si neosvojíme po vypočutí jednej kázne, ale je to záležitosť celoživotného úsilia. Preto často prosme Pána, aby sme sa naučili v každej životnej situácii či radostnej alebo bolestnej povedať: Pane, dobre je nám tu.
Dajme si spoločnú duchovnú úlohu na druhý pôstny týždeň, ktorá môže spočívať v prehodnocovaní ťažkých a nepríjemných situácií svojho života, aby sa nám osvetlili pohľadom na Krista, lebo ako hovorí svätý Pavol: Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré…