V predošlom čase Pán ponížil krajinu Zabulon a krajinu Neftali, ale v poslednom čase oslávi morskú cestu, kraj za Jordánom, územie pohanov. Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo. Rozmnožuješ plesanie, zväčšuješ radosť. Jasajú pred tebou, ako sa jasá pri žatve, ako plesajú tí, čo sa delia o korisť. Pretože lámeš jeho ťažké jarmo, brvno na jeho pleciach a palicu jeho utláčateľa ako v deň porážky Madiánčanov.
Iz 8, 23b - 9, 3
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď sa niekedy preruší elektrický prúd, bývame veľmi netrpezliví, lebo spotrebiče, ktoré sú na ňom závislé, zostanú odstavené. Vtedy si uvedomíme, aké veľmi dôležité je svetlo. Aj život v prírode je na svetle závislý. Bez slnka by nerástli rastliny, stromy a nemohol by žiť ani človek.
Najväčším svetlom pre náš duchovný život je Ježiš Kristus. Pekne o ňom vydáva svedectvo prorok Izaiáš v dnešnom 1. čítaní: Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo. Na tieto slová nadväzuje aj evanjelista Ján, keď píše: Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. A sám Ježiš o sebe vyhlásil slová, ktorých Ján bol svedkom: Ja som svetlo sveta.
Ježiš povedal veľkú pravdu. Vyplýva to z jeho rečí i zo skutkov. Vo svojich rečiach dával ľuďom ustavične svetlo, aby videli, aký je nebeský Otec, aký bude večný život, aký má byť pozemský život a v čom spočíva jeho zmysel. Často opakoval: Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Vo svojich skutkoch často uzdravoval slepých a vracal im svetlo očí, pričom vyhlasoval: Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života. Jasným potvrdením pravdivosti jeho skutkov je jeho premenenie. Bola to príležitosť, kedy pred svedkami dal zažiariť svojmu svetlu. Evanjelista to opisuje takto: Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Keď je teda Ježiš svetlom, aj my potrebujeme svetlo a nemôžeme bez neho žiť. Musíme sa podobať slnečnici, ktorá ustavične obracia korunu svojho kvetu k slnku, a preto je krásna, lebo z neho žije. Aj na každom z nás vidno či sa obraciame k Slnku – Kristovi. Tí, ktorí prijímajú jeho svetlo, sú ušľachtilí, plní dobroty, skromní…, ale tí, ktorí ho odmietajú sú zlostní, závistliví, podráždení…
Čo by nám osožilo, keby sme mali celé ulice i domy osvietené tisícami svetiel, keby nám nezasvietilo slnko, ktoré zmení noc v krásny deň? Čo nám osoží, keby nám na cestu života svietili románoví, filmoví či divadelní hrdinovia a nesvietilo by nám Kristovo svetlo, ktoré osvetľuje večný život? Ak prijmeme jeho svetlo, dokážeme osvietiť aj ľudí okolo nás a oni uvidia naše dobré skutky, ktorými budeme oslavovať nebeského Otca.
Keď sme boli malí, čítali či pozerali sme príbeh o Tarzanovi. Stratil sa v lese, kde ho našli vlci a odniesli do svojho brlohu. Úbohý chlapec žil bez duchovného svetla, ktoré mu mohli poskytnúť iba rodičia, ale hmotné – slnečné svetlo mu nechýbalo, takže rástol a mocnel, ale v podstate ako zviera. Nevedel rozprávať, ale vedel vyť ako vlk, používať ruky ako zviera, chodil štvornožky. A hoci sme ako deti držali Tarzanovi palce, chápali sme, že človek, aby mohol žiť ako človek, potrebuje aj svetlo pre dušu.
Náš život prebieha medzi dvomi sviecami – krstnou a hromničnou. Svieťme každý deň dobrými skutkami, slovami, láskou a dobrotou, aby odmena za tento plameň bolo svetlo večné.