Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.
Jn 1, 6-8 19-28
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Často sa nám stáva, že keď vidíme dajakého človeka, ihneď si ho kategorizujeme a urobíme si o ňom úsudok, ktorý nás nepustí. Po čase, keď ho dlhšie poznáme, postupne ustupujeme od prvotných názorov a zrazu ho vidíme v iných farbách, až sa nám prvotné zdanie môže úplne prekrútiť. Zistíme, že má svoje kvality a môže byť pre nás vzorom a povzbudením.
Slová, ktoré povedal Ján o Ježišovi, to iba potvrdzujú a platia pre mnohých kresťanov aj v dnešných časoch: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.
Kto je teda Ježiš? Z evanjelií sa dozvedáme, že súčasníkmi nebol pochopený, dejiny nás učia, že málo ho chápali aj naši predkovia a súčasnosť opäť potvrdzuje, že ani dnes nie je správne chápaný. Nazaretčania nemohli pripustiť, aby tesárov syn bol niečo viac ako ich synovia. Apoštolov chytala hrôza, keď videli jeho zázraky a navzájom sa pýtali: Kto je ten, ktorého more aj vietor poslúchajú? Peter po zázračnom rybolove mu padá k nohám a volá: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny! Farizeji, ale aj Jánovi učeníci, pohoršujú sa nad jeho správaním a nedodržiavaním náboženských predpisov, čo aj náležite okomentovali: Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia? Prostý ľud ho síce miloval, ale nechápal. Zamieňal si ho s Jánom Krstiteľom, či s niektorým zo zosnulých prorokov, ktorý vstal z mŕtvych alebo s novým prorokom, ktorý sa zrazu objavil.
Neskoršie dejiny sú tiež ohľadom Ježiša rozpoltené. Na jednej strane ho nespočetný zástup oslávil svojou smrťou ako mučeníci alebo životom, ako panny, duchovní pastieri, vyznávači…, ale na druhej strane sa ľudia v jeho mene dokázali aj zabíjať, viesť vojny, podmaňovať si iné národy, nenávidieť…
Ako sa my máme pozerať na Krista? Iste nik z nás nepochybuje, že je Božím Synom, slabšie však je to už s pochopením, že je aj pravým človekom. Medzi mnohými bludmi, ktoré povstali behom stáročí, bol aj ten, že ľudskú podobu vzal na seba iba ako dajakú masku, aby sa stal viditeľným. Toto tvrdenie jasne odporuje výroku pisateľa Listu Hebrejom, ktorý jasne hovorí: Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. Práve preto Ježiš trpel hladom a smädom, cítil bolesť a zármutok, plakal nad Lazárovým hrobom, potil sa krvou, mal strach a úzkosť, ale sa vedel aj radovať na svadbe v Káne či so stretnutia s deťmi, ktoré žehnal. U svojich učeníkov vždy vzbudzoval úžas, lebo učil ako ten, ktorý má moc a svojím správaním pohoršoval farizejov a zákonníkov. S láskou sa obracal k trpiacim a rád sa zdržiaval medzi tými, ktorých spoločnosť vyobcovala, lebo lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Nerobil tak z dajakej výstrednosti, ale svojím príkladom chcel ukázať, že je potrebné milovať, a nie odsudzovať, pomáhať, a nie zatracovať.
Jánov výrok: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte, môže sa vyjadriť aj takto: Ježiš je dokonalým človekom, ktorý nenávidí pokrytectvo a delenie ľudí na dobrých a zlých, nebazíruje na mŕtvej litere zákona, ale všade vidí človeka. Z toho dôvodu uzdravuje aj v sobotu a dovoľuje apoštolom trhať pšeničné klasy, nehanbí sa rozprávať so ženou - hriešnicou pri Jakubovej studni, nebojí sa povolať mýtnika Matúša za apoštola, nie je v rozpakoch vstúpiť do Zachejovho domu a stolovať so spoločnosťou, ktorú tzv. dobrí Izraeliti už dávno zatratili a poslali do horúcich pekiel.
Taký je Ježiš – pravý Boh aj človek! A my už dve nedele počúvame výzvu k pokániu a bdelosti. Je to veľmi dôležitá výzva, lebo naše stretnutie s Pánom sa blíži. Pokánie a bdelosť možno inými slovami preložiť ako zdokonaľovanie sa s pohľadom upretým na náš vzor – na Ježiša Krista.
Pred časom sa tzv. kráľovná krásy rozviedla a vzala si filmového herca. Svojho jediného syna sa rozhodli vychovávať so všetkou starostlivosťou, okrem náboženskej výchovy, na vedeckom základe. Dopriali mu maximálny luxus, radili sa s odborníkmi, ako majú postupovať v jeho výchove. A výsledok? Ako 13-ročný sa prvý raz pokúsil o samovraždu a tento nevydarený pokus zopakoval ešte v 17-tich. Mladosť prehýril v nočných lokáloch, ocitol sa v polepšovni pre podozrenie z vraždy a po ostrom konflikte s otcom sa ho snažil otráviť.
Pri počúvaní tohto, ale nielen tohto príbehu, pýtame sa: Prečo? Preto, lebo v priestoroch, kde po vzore Nazaretčanov vyhnali Krista z domovov a rodín, sa tomu nedá ani čudovať.
V adventnej dobe uvažujeme o Kristovi, našom vzore a dokonalom človekovi, ktorý ukázal lásku a úctu k ľuďom. Aj my tak konajme, lebo čím viac lásky k Bohu a blížnym budeme v srdci mať, tým viac sa priblížime k nášmu ideálu, Ježišovi, na ktorého príchod sa chystáme, čakáme a tešíme.