Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“
Mk 4, 35-41
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Doznajme si, že najlepšími kritikmi sme vtedy, keď si „do parády“ zoberieme iných ľudí. Dokážeme na nich nájsť snáď aj také chyby, ktoré ani nemajú. Dnes opäť máme chuť kritizovať, samozrejme, nie seba, ale apoštolov. Poukážeme na ich slabú, kolísavú vieru alebo lepšie povedané, neveru. Lenže na to má právo jedine Kristus a my máme povinnosť podrobiť kritike svoju osobnú vieru.
Aká je naša viera? Nejednáme ako apoštoli? Neželáme si, aby Kristus zázračne zasiahol v náš prospech, utíšil vlny prudko bijúceho života a uľahčil nám ho? Chceme iba Pánov zásah, ale nie jeho pomoc, aby sme prekonali vlnobitie. Nestačí nám jeho prítomnosť v Eucharistii, ale sa nám zdá, akoby spal a nevedel nič o našom trápení a nebezpečenstve, ktoré na nás číha.
Prekonávanie ťažkostí života nás napĺňa radosťou, s ktorou sa radi podelíme s inými. Je to vlastne rozprávanie o našich hrdinských činoch, radosť, že sme prekonali zlo, zvíťazili nad ním a dostali sa z neho von. Lenže ťažká skúška, cez ktorú nás Boh previedol, nemusí byť jednorazová, ale môže nás ňou viesť znova a znova. Ako sa zachováme? Často strácame vieru v jeho moc, silu a lásku, akou nás vedie, a tak svojím strachom sťažujeme životnú cestu aj našim blížnym. Náš strach niekedy býva až panický, ktorý nemá nič spoločné s opatrnosťou, lebo vyviera z našej malej viery, dokonca až z nevery.
Preto je dôležité mať dôveru v utrpení. Nezahanbuje nás starozákonný Jób, tak veľmi trpiaci, ktorého nám za príklad dáva Cirkev v dnešnom 1. čítaní? Nefňukal, nereptal, bol aj zostal mužom pevnej viery i v najťažších životných situáciách. Dokázal z Božích rúk prijať a s pevnou vierou bezpečne prejsť aj tým, čo dnešný svet nazýva stresovou situáciou, čím jasne potvrdil, že kde niet viery, tam niet život.
Nedivme sa ani apoštolom, že na rozbúrenom mori mali „malú dušičku“ a volali na Ježiša: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? Nechápali, že práve jemu záleží na ich životoch, lebo ho ešte nevideli trpieť a zomierať. Nedokázali si ani predstaviť, že vo svojom apoštolskom živote budú musieť na jeho rozkaz preplávať nejedno rozbúrené more, pričom sa proti nim zdvihnú strašné vlny ľudských vášní, nevedomosti, nenávisti a nepriateľstva.
Takí boli apoštoli včerajška. A dnešní? Kristovou krvou a zmŕtvychvstaním sa stali novým stvorením, ktoré spolu s apoštolom Pavlom sa pýta: Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?
Novým stvorením od krstu sme aj my. Vtedy Pán vstúpil do loďky nášho života a my sa máme s ním preplaviť na druhý breh k prístavu spásy. Neplávame sami, ale s ním! Akí však sme? Bojazliví, maloverní, ustrašení, možno aj hanbiaci sa za neho, že sa s nami vezie. Lenže nezabúdajme, že my sme kresťania nového typu, ktorí sa majú pýtať: Kto nás odlúči od Krista? Búrky, nepohody života, trápenia, ťažkosti alebo zlí ľudia?
Skupina turistov vystupovala na vysokú horu, aby tam strávila noc. Ráno chceli vidieť východ slnka. Keď namáhavo vystupovali, skôr než dosiahli vrchol, zbadali, že sa blíži búrka. Jeden z turistov hneď povedal sprievodcovi: Pozrite, bude búrka. Zaveďte nás späť! Horský sprievodca sa usmial a pokojne povedal: Myslím, že sa skoro dostaneme nad búrku. Musíme ísť vyššie. Tak jej najlepšie a najrýchlejšie utečieme. Vystúpili teda vyššie a skutočne o chvíľu prišli na miesto, kde bolo jasno a pokojne ako za každého iného letného počasia. Dole pod nimi burácala búrka, počuli rachot hromu i výboje blesku, ale na vrchu bol pokoj a jasno. Akonáhle uverili sprievodcovi, vyhli sa búrke.
Ako my veríme Kristovi? Aká je moja viera? Nepotrebujem ju iba vtedy, keď niečo potrebujem? Nepatrím aj ja k ľuďom, ktorí ťahajú Ježiša z neba iba vtedy, keď je zle?
Nehanbime sa vždy a za každých okolností sa modliť, ale nie zúfalo volať: Pane, zachráň nás, pomôž nám! A on utíši búrku na mori nášho života a upokojí jeho rozbúrenú hladinu. Len mu musíme veriť!