Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.
Mk 6, 30-34
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste ste počuli milú príhodu o tom ako sa otec pýtal na začiatku školského roka svojho syna-prváka: Na čo sa najviac tešíš v tomto školskom roku? A on odpovedal: Na prázdniny! Teraz je práve ten čas, na ktorý sa deti najviac tešia, ale buďme úprimní, že aj dospelí, lebo je to čas dovoleniek a oddychu. Ale ako čo najlepšie, aj po kresťansky, prežiť tento čas?
Na túto otázku naráža dnešné evanjelium: Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.
Iste sme postrehli ako hneď v prvej vete sa píše, že apoštoli sa zišli k Ježišovi. Z toho plynie, že svoj odpočinok trávia s ním, pri ňom a v rozhovore s ním, hoci boli takí unavení, že sa nemali kedy ani najesť. Ježiš im uzná únavu, prizná odpočinok a sprostredkuje oddych. Veď sám to jasne vyjadril: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním. Z týchto slov plynie pre nás jedno veľmi dôležité a jasné poučenie: Pán súhlasí s odpočinkom, ba čo viac, on sám ho ponúka.
Teraz sa prenesme do našej doby, ktorú často nazývame uponáhľanou a nervóznou, kedy naháňame čas alebo lepšie povedané, čas naháňa nás. Preto je priam nevyhnutné dokázať sa zastaviť, vypnúť a odreagovať, čím dokážeme rešpektovať naše telo a telesný život. Niet divu, že na túto tému reaguje aj Koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, kde v bode 14 vyhlasuje: Človek nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí pokladať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň. Aj z týchto slov jasne plynie, že si treba chrániť telesné zdravie a telu dopriať odpočinok.
Tu sa však vynára častý problém, že odpočívajúci človek si urobí odpočinok aj od Boha, čo iste nie je správne, lebo duchovný život nemá prázdniny ani dovolenku. Tu je namieste položiť otázku rodičom: Viete kde, s kým a ako prázdninujú vaše deti? Otázka je však určená aj dospelým: Kde, s kým a ako dovolenkujeme? Sú ich prázdniny, ale aj naša dovolenka, spojená s Bohom? Je totiž zaujímavé, ako mnohí počas roka doslova derú kostolné lavice, ale akonáhle sa začnú prázdniny či dovolenky, na Boha sa zabúda, ba dokonca sa mnohí hrajú na presvedčených ateistov.
Ako sa teda správať voči Bohu počas týchto prázdninových dní? Potrebné je skĺbiť rozprávanie s ním o ľuďoch a s ľuďmi o ňom.
Istý vojak rozprával: Nastúpil k nám vojak s menšou srdečnou vadou. Bol plachý, telesne slabší, a ako vždy, nováčikovia sa stali predmetom šikanovania zo strany „mazákov“ a zvlášť on. Aj ja som sa mu posmieval, ale potom som si spomenul na Kristove slová: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili... a zahanbil som sa. Začal som mu pomáhať. Spriatelili sme sa a pomohol som mu premôcť to najhoršie. Neskôr mi povedal: Keby si mi nezačal pomáhať, asi by som bol spáchal samovraždu! Tu som pochopil, čo znamená žiť Božie slovo.
Iste všetci cítime ako je potrebné, dobré a správne, aby náš kresťanský život aj počas dní oddychu zostal pravdivým svedectvom a priblížil nás k Pánovi. Často ho prosme, aby predchádzal naše myšlienky, riadil náš život a napĺňal nás šťastím, ktoré nám nik nevezme. Potom dokážeme toto šťastie šíriť aj medzi tých, ktorých stretneme.