Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: „Dal im jesť chlieb z neba.“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.
Jn 6, 24-35
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Každý kňaz sa počas pastoračnej praxe stretáva s rôznymi veriacimi. Jedni žijú svoju vieru úprimne, iní formálne, ďalší zvykovo a sú aj takí, ktorí vyhľadajú kňaza iba vtedy, keď od neho niečo potrebujú. U všetkých skupín ide o duchovný život –modlitbu, návštevu bohoslužieb, prijímanie sviatostí.
Jednu zo sviatostí nám dnes ponúka aj Ježiš, pravý chlieb z neba, ktorým je jeho telo, keď hovorí: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život.
Ježiš veľmi často hovoril v podobenstvách a predobrazoch. Aj pri zvestovaní Eucharistie, použil predobraz zo Starého zákona – mannu. Poslucháči veľmi dobre vedeli, čo hovorí, veď poznali dejiny vyvoleného národa a zázraky, ktorými ich Boh sprevádzal na ceste do Zasľúbenej zeme.
Odborníci sú toho názoru, že Boh pre mannu, použil prírodný jav, ktorý je na Sinajskom polostrove podnes bežný. Rastie tam strom s názvom Tamariška, ktorý dosahuje výšku 8 až 10 metrov a v mesiacoch jún až august prýšti spod kôry miazgu podobnú medu, pričom ráno padá na zem a tuhne. Sú to bledohnedé guľky veľkosti hrášku, ktoré treba zbierať hneď zrána, pretože sa rozpustia. Zaujímavé je, že tento strom rastie aj mimo Sinajskeho polostrova, ale mannu nikde inde na ňom nezistili. Keď pripustíme, že biblická manna je totožná s mannou Tamarišky, musíme konštatovať, že Boh naozaj zázračne sýtil svoj ľud. V piatok padala v dvojnásobnom množstve, aby ju ľudia mali aj na sobotu, keďže bola zasväteným dňom, ale zásoby si z nej robiť nemohli, lebo čo sa do večera nezjedlo, na druhý deň sa pokazilo, pričom manna Tamarišky sa nekazí. V piatok sa však nepokazila a mohli ju jesť aj v sobotu. Prirodzeným spôsobom padala v malom množstve, ktorý by iste nenasýtil tak početný ľud, a keďže padá iba v niektorých mesiacoch a Boh ňou živil národ 40 rokov, možno jednoznačne hovoriť o zázraku a nadprirodzenom Božom zásahu. Preto Mojžiš mohol ľudu o manne právom povedať: To je chlieb, ktorý vám dáva Pán jesť a neskôr knihy Písma mannu právom nazývajú chlebom z neba.
Mannu spomína Ježiš v evanjeliu a prirovnáva ju k nebeskému chlebu, ktorý nám on dáva v Eucharistii, a tak ako manna živila 40 rokov Izraelitov na púšti a posilňovala ich, Eucharistia živí a posilňuje novozákonný ľud. Potrebné je sa však zamyslieť: Je nám Eucharistia na osoh a vidieť jej účinky na nás? Sú to otázky, ktoré zatínajú „do živého“, ale sú nanajvýš potrebné, lebo len tak sa zmení náš postoj k Eucharistii.
Študentky na otázku: Prečo chodia do kostola? Odpovedali: Aby matka bola spokojná, inak by som jej spôsobila veľký žiaľ. Keby som nešla na prijímanie na Vianoce a Veľkú noc, matka by ma zabila... Smutné, však? Veď Krista neprijímame kvôli matke, kňazovi, priateľom, ale kvôli sebe, kvôli posile k lepšiemu životu a časom aj študentky raz pochopia, že ich matky konali správne. V istej farnosti všetci ľudia účastní na rannej svätej omši prijali Eucharistiu. Kňaz na koniec svätej omše žartom, ale aj pravdivo ich varoval: Nepomýlili ste si Eucharistiu s raňajkami? Musíme vedieť posúdiť, kedy áno, a kedy nemôžeme prijať Krista.
Iný extrém je, že ľudia, v minulosti nazývaní jansenisti, dnes, vlažní veriaci, tvrdia, že nie sme hodní prijať Pána, alebo ak už, tak nie často. Veľmi sa však mýlia, lebo prijatie Eucharistie nespočíva na našej hodnosti, ale v znížení sa Krista k nám. My zo svojej strany máme urobiť všetko, čo je potrebné, či už prijatím sviatosti zmierenia, alebo úprimnou ľútosťou a predovšetkým dobrým úmyslom chcieť ho prijať.
Jedenásťročný chlapec – miništrant, ktorý denne prijímal Eucharistiu, mal mamu, o ktorej sa všeobecne vedelo, že je hnevlivá, nervózna a nevľúdna a jej syn zasa neochotný, odvrávajúci a neposlušný. Dozvedel sa o tom aj miestny kňaz, oboch si zavolal a vysvetlil im vážnosť ich nesprávneho konania. Ako posledný argument použil slová apoštola Pavla, ktoré napísal Korinťanom: Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Dokonca im pohrozil, že keďže sa jedná už o verejný hriech, môže im odmietnuť Eucharistiu. A zabralo to. Po krátkom čase sa obaja začali meniť a dnes žijú príkladným kresťanským životom.
Možno niekto si vzdychne, že tak treba pohroziť a povedať vari každému. Iste nie, lebo potrebné je mať úprimnú vieru v Kristovu prítomnosť v Eucharistii a snažiť sa mu prispôsobovať. Viera je totiž potrebná aj pri užívaní liekov, a keď pri nich je potrebná, nemala by byť potrebná aj ohľadom Eucharistie? Keď niekto prijíma Krista iba zo zvyku, málo na sebe zmení, ale ak si po jeho prijatí plne uvedomuje to, čo píše apoštol Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus, dejú sa s ním veľké veci.
Usilujme sa o to, aby náš náboženský život bol hlbší a prinášal konkrétne účinky viditeľné v každodennom živote v postoji k iným ľuďom. Taký život bude dôvodom skutočnej radosti!