Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“ Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opusti svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“
Mk 10, 2-12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Otázka nerozlučiteľnosti manželstva je nanajvýš aktuálna práve dnes, keď každé 3.-4. manželstvo sa rozpadáva. A tak ako niekdajší farizeji pokúšali Ježiša, tí dnešní pokúšajú jeho Cirkev, pričom jej okolo uší šuchocú rozvodovými listami.
Prečo teda manželská nerozlučiteľnosť? Čo by povedalo dievča, keby jej snúbenec pred sobášom dal návrh: Pozri, budeme dotiaľ spolu, pokým si nenájdem lepšiu partnerku, pokiaľ vážne neochorieš, lebo potom by si mi už bola iba na ťarchu. Vieš, ja chcem naplno žiť, užívať si a mať niečo zo života. Bola by to láska alebo výsmech lásky? Je pravdou, že takéto alebo podobné výroky nik pred sobášom nehovorí, ale realita ukazuje, že takáto filozofia a postoj k manželstvu je aktuálny, aj keď to nik takto otvorene nepovie.
Za Kristových čias sa žena vnímala iba ako predmet či vec, ktorou mohol manžel disponovať a kedykoľvek, keď sa mu zunovala ju aj prepustiť. Práve na to sa odvolávajú farizeji v dnešnom evanjeliu. Ježiš však vyzýva ľudí ku krásnej ľudskosti, lebo každé prepustenie manželky je prehrou lásky. Víťazstvom lásky je totiž, keď sú si manželia verní nielen v radostiach, ale aj v ťažkostiach, keď si pomáhajú a neopúšťajú sa ani vtedy, keď sa ich životná cesta stáva tŕnistou. Sú totiž viazaní sľubom, ktorý dali Bohu pri uzatváraní sviatostného manželstva a na otázku: Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život? odpovedali: Áno!
Dnešní ľudia, a bohužiaľ, medzi nimi aj veriaci, odvolávajú sa na štátny zákon povoľujúci rozvody, na zdravý rozum, na šťastie či dôstojnosť človeka. Tvrdia: Štát je blahosklonnejší a bližší k človekovi ako Kristus a jeho Cirkev. Veď ak si dvaja ľudia prestanú rozumieť, vari nie je múdrejšie odísť ako udržiavať zväzok, ktorý kazí obom šťastie, zotročuje ich a ponižuje?
Ježiš však ako najvyšší Zákonodarca na túto tému s farizejmi vôbec nediskutuje. Pripomína, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, pričom vyhlásil, že budú dvaja jedným telom, ktoré nik nemôže rozdeliť a kto by sa o to predsa pokúsil, bude ohrozovať jeho časné aj večné šťastie. Človek to však akosi nechce pochopiť a stále sa v tomto pokúša opravovať svojho Stvoriteľa. Svedčí o tom množstvo rozvodov. Ak nám ale Boh dal tento tvrdý a bezvýnimočný zákon, tak iba preto, aby nás ním bránil proti nám samým. Uvažujme predsa ako sa možno v manželstve vzájomne oddať, ak by bolo rozlučiteľné, ak by ponúkalo perspektívu, podľa ktorej, keď mi zostarne tvár, dokaličím sa pri dopravnej nehode alebo vážne ochoriem, ten druhý si môže nájsť tretieho a zabudnúť na mňa? A čo ponúka rozbité manželstvo spoločnosti? Dvoch cudzích, osamotených ľudí, ktorí hľadajú a priťahujú z okolia chýbajúci prvok, muža či ženu, čím sa samozrejme rozbíjajú ďalšie rodiny, kde zasa zákonite zostáva niekto sám. Pán nie náhodou končí spor s farizejmi žehnaním detí, ktoré berie do náručia a objíma ich, akoby ich chránil pred vlastnými rodičmi a hroznou kliatbou rozvodov, ktorými najviac utrpia práve deti.
V čom je skutočná príčina rozvodov? Jedným slovom povedané: v zatvrdilosti srdca, a to, voči Bohu, ktorý dal človekovi zákon nerozlučiteľnosti, voči partnerovi, ktorý sa všemožne bráni rozdeleniu, a aj voči deťom, ktoré sa budú volať polosirotami, hoci obaja rodičia im budú žiť.
Novomanželom ľudia často dávajú hodnotné dary, ale bohužiaľ, zabúdajú im darovať obraz toho, ktorý rozpína svoje pribité ramená, akoby chcel objať a spojiť tých, ktorí sa začínajú rozchádzať v názoroch, citoch a možno už aj v spolužití.
V roku 1994 vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. za blahoslavenú Talianku menom E. C. Mora. Pri jej mene je táto stručná charakteristika: Zachovala, nehľadiac na psychické aj fyzické týranie, vernosť svojmu manželovi. Po jej smrti sa manžel vrátil k viere. A pápež dodáva: Manželský život prináša aj takéto prejavy heroizmu.
Napokon otázka: Ako je to s vami? Možno sa verejne nerozchádzate, ale ako to vyzerá vo vašich srdciach? Patríte si ešte stále, úplne a úprimne, sebe aj deťom?
Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje, ale s jeho pomocou stále užšie a pevnejšie spája ľudí na zemi pre večné šťastie v nebi.