Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku. Ešte vera vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.
Jn 15, 26-27; 16, 12-15
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Istý kňaz, pôsobiaci v starobylej bazilike, sledoval skupinu dievčat, ktoré vstúpili dovnútra. Stačil im iba jediný pohľad a odišli. Ich návšteva trvala iba niekoľko sekúnd. Kňaz uvažoval, že iste by zotrvali aj dlhšie, keby sa tam predávali nanuky, zmrzlina či bagety. Ich počínanie vysvetlil na starom porekadle: Ignotti nulla cupido, čiže: Čo nepoznáme, po tom netúžime. Zmrzlinu, nanuky či bagety dievčatá poznali, ale Ježiša nepoznali, a preto sa pri ňom nezdržali. A my si dnes, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, musíme tiež uvedomiť, že veľa záleží na tom, do akej miery ho poznáme.
Skutky apoštolov opisujú Efezanov, ktorých sa Pavol spýtal: Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili? Oni mu odvetili: Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý. A tak im najskôr musel vysvetliť, kto je Duch Svätý, a až potom, keď ho spoznali, prijali ho.
Spoznanie Ducha Svätého je spojené s určitou ťažkosťou. My si ho totiž nedokážeme predstaviť, tak ako Otca a Syna. Pri Otcovi nám hneď napadne myšlienka na láskyplného otca a pri Synovi zasa ako sa stal človekom a zomrel za nás. Ale Duch Svätý v nás nevyvoláva nijakú predstavu, lebo nebol viditeľný, nestal sa holubicou ani ohňom, lebo to boli iba symboly jeho prítomnosti. V žiadnom kostole nenájdeme jeho sochu či obraz a nedá sa ani namaľovať, lebo nemá tvár. Príčina je v tom, že žije vo vnútri Otca a Syna ako ich vnútorná láska, láska tak veľká ako je veľký Otec a Syn, tak úžasná, že večne žije v Otcovi a Synovi ako tretia Božská osoba.
Môžeme povedať, že predsa si ani ľudskú lásku nevieme predstaviť, nemá tvár, výšku, šírku, hĺbku, hmotnosť, podobu a je neviditeľná. Je to pravda, ale napriek tomu môžeme mať o nej istotu a hneď dvojakým spôsobom. Môžeme zmyslami pozorovať jej účinky a pocítiť ju v srdci. A hoci ani vtedy ju nevidíme, cítime ju a máme istotu, že jestvuje.
To isté však môžeme povedať aj o Duchu Svätom. Nevidíme ho, nevieme si ho predstaviť, ale opäť dvojakým spôsobom môžeme mať o ňom istotu. Pozorujeme jeho účinky, o čom pekne píše svätý Cyril Alexandrijský, slávny starokresťanský katechéta: Duch Svätý dáva jednému dar výrečnosti, inému dar proroctva, ďalšiemu dar vysvetľovania Písma, jednému dar sily v rodinných ťažkostiach, inému dar trpezlivosti v chorobe, ďalšiemu dar vyslobodzovania sa zo zlého návyku, jednému dar vytrvalosti v dobrom predsavzatí, druhému dar nábožnosti v modlitbe a ďalšiemu dar hrdinstva k mučeníctvu za vieru. Z týchto slov môžeme pochopiť, že všetky tieto účinky sú zmyslami viditeľné, takže s istotou nám dosvedčujú jeho existenciu.
Ešte viac sa však o Duchu Svätom presviedčame vtedy, keď ho pociťujeme srdcom. Môže sa to udiať vtedy, keď sa vytrvalo a vrúcne modlíme, oslobodíme sa úprimnou ľútosťou a sviatosťou zmierenia spod otroctva hriechu a sveta, poprípade aj generálnou svätou spoveďou. Vtedy nás napĺňa svetlom, silou a láskou, čo sa prejaví tým, že modlitba či bohoslužba sa stanú pre nás príjemnými a pocítime radosť a šťastie z viery. Svedectvo o tom vydávajú prví kresťania, ktorí za vieru dokázali v ukrutných mukách položiť svoje životy.
40-ročná matka štyroch detí hovorí: To, o čom nehovoria v mojom prípade lekári ako o zázraku a len ticho krčia ramenami, môžem povedať, že je dielom Ducha Svätého. Pred desiatimi rokmi jej zistili zhubný rakovinový nádor. Bola v rokoch s tromi malými deťmi a prežívala ťažké chvíle. Dni a noci na oddelení, kde pacientom vypadávajú vlasy, chudnú, kde jedny odchádzajú na cintorín a noví prichádzajú na ich posteľ, človek o kdečom premýšľa, búri sa, hnevá, dúfa, nahovára si, plače... To všetko som prežila, hovorí dnes už zdravá žena. Po jednej návšteve kňaza, keď mi priniesol eucharistického Krista a v tichu som sa pokúšala sústrediť na modlitbu, pocítila som v srdci hlas: Chceš žiť? Aj ja chcem. Urob, čo je v tvojich silách a o ostatné sa nestaraj. Roztriasla som sa na celom tele. Po chvíli som sa pristihla, ako šepkám: buď tvoja vôľa. Uzdravenie sa neuskutočnilo v okamihu. Prekonala som ešte dve operácie a niekoľko mesiacov v nemocnici. Žijem. Ba čo viac, o štyri roky, i napriek kritike lekárov, som počala a porodila zdravé dieťa. Dnes viem, že vo svojej viere som pevnejšia a istejšia. Denne si uvedomujem význam Ducha Svätého v mojom živote. Modlím sa k nemu, radím sa s ním, viac si uvedomujem, že moje telo je jeho chrámom.
Aj z tohto príbehu vidíme ako je potrebné, aby sa nám náboženstvo stalo príjemnejším, obšťastňujúcejším, prinášalo nám radosť, šťastie a úžitok už v tomto živote. Je potrebné, aby sa nám viera stala najdrahším pokladom, ktorý nepredáme za nič na svete.
Modlime sa dnes, modlime sa často a modlime sa vytrvalo, aby sme stále viac spoznávali Ducha Svätého z jeho účinkov, a aby sme ho zažili vo svojom srdci.