Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“
Lk 21, 25–28, 34–36
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Kardinál Newman vo svojej poslednej kázni, ktorú povedal ako anglikán, teda prv, ako sa stal katolíkom, položil si túto otázku: Kto je kresťan? A dal si hneď aj odpoveď: Kresťan je ten, kto stále túži po Ježišovom príchode.
Tieto slová veľkého konvertitu by sme si mohli vziať za program tohoročného adventného obdobia, ba celého liturgického roka, ktorý sa začína prvou adventnou nedeľou. Očakávame príchod Ježiša, lebo Advent znamená príchod.
Kto čaká, má nádej. Kto nič nečaká, nemá nádej a je skrachovaná existencia. Kto čaká malé veci a skladá nádej do pominuteľných vecí, je úbohá existencia. Kto však čaká príchod Ježiša, čaká toho, ktorý dáva existenciu a život všetkému. Také čakanie je plná existencia. My chceme, aby náš tohoročný advent bol očakávaním plným nádeje z príchodu nášho Pána.
Kto čaká, má lásku. Pozorujte cestujúcich ako vystupujú z lietadla, prichádzajú do letiskovej haly a po skončení nutných formalít sa každý obzerá, či zazrie niekoho známeho, či naň niekto čaká. Je nám ľúto cestujúcich, ktorých nik nepozná, nik nečaká. Pripadajú nám opustení, osamelí, a ani poriadne nevedia, kam sa obrátiť. Aké je však radostné zvítanie tých, na ktorých niekto čaká. V tohoročnom advente chceme s neobyčajnou intenzitou čakať príchod Ježiša, ako jednotlivci, ale aj spoločne ako rodina, aby sme mu dali najavo, ako veľmi ho milujeme.
Advent má byť časom očakávania príchodu Ježiša Krista. Má to byť úprimné očakávanie, nie dajaké predstieranie. Nevraciame sa vo fantázii o dvetisíc rokov dozadu a netvárime sa, ako keby Ježiš ešte nebol prišiel, a preto ho treba čakať. Dobre vieme, že Ježiš už prišiel medzi nás v ľudskom tele. Nebeský Otec tým dokázal, že je verný, keď poslal sľúbeného Mesiáša. A počas tohoročných Vianoc chceme opätovne vyjadriť radosť a vďačnosť za to, že Pán prišiel medzi nás.
Ale predsa ešte čakáme na príchod Ježiša na konci vekov. Pán istotne príde, ako to prisľúbil. Tohoročný advent má byť školou, ako sa dobre pripraviť na tento príchod, ako ho správne čakať. Musíme ho vedieť prijať s láskou
do každodenného života, veď k nám prichádza ako láskavý priateľ v Eucharistii, v slove, v dobrom príklade bratov a sestier, ktorí nám prinášajú jeho svetlo. Prijmime ho každý deň a učme sa, ako žiť podľa jeho vzoru.
Evanjeliá adventnej doby, teda aj dnešné, nás poučujú, že cez modlitbu máme čakať druhý Pánov príchod. Ježiš vysvetľuje, že keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, bedlil by a nenechal by si podkopať dom. Dom je pre človeka veľkým hmotným pokladom, ale ešte väčším pokladom je viera. Dostali sme ju od Boha ako nezaslúžený dar a vyzýva nás, aby sme si ju chránili a nenechali podkopať, lebo zlodej môže prísť v hociktorom čase a môže sa tváriť ako náš najlepší priateľ.
Modliť sa v každom čase neznamená byť stále na kolenách alebo v kostole, ale znamená to byť stále spojený
s Bohom. Toto spojenie sa koná cez blížnych. Naše vzťahy k blížnym sú aj vzťahmi s Bohom. Tak, ako si Boh cení modlitbu na kolenách, cení si aj svedomitú prácu v prospech našich blížnych, to je tiež modlitba.
Kňaz spomína, že keď ho preložili do novej farnosti, prežíval vnútornú krízu. Ťažko sa mu odchádzalo z predchádzajúcej a cítil sa byť ukrivdeným. V novej farnosti vídaval každý večer na svätej omši manželov, ktorí sa striedali. Jeden večer prišla ona, druhý večer on. Videl na nich, že majú ťažkosti, ale ani slovom sa nesťažovali. Naopak, pri každom stretnutí cítil z nich pokoj a radosť. Po pol roku ho pozvali na návštevu. Kňaz hovorí: Na ten večer nikdy nezabudnem! Ukázali mi svoje jediné dieťa. Ležalo v postieľke. Hlavu malo veľkú ako dospelý muž a tielko ako ročné dieťa. Vtedy som pochopil nielen ich situáciu, ale stratila sa aj moja kríza. A vysvetľuje: Modlitba, modlitba, modlitba… To nie je fráza, to je liek, to je nádej, poznanie Božej lásky. Boh nás počuje. Môžu to byť tiché vzdychy, strelné modlitby, bojazlivé ale i burácajúce slová, slzy…, len nech vychádzajú zo srdca.
Pripravujme sa na druhý Kristov príchod. Chráňme si vieru a modlime sa srdcom, ale aj skutkami lásky, aby sme raz obstáli pred večným sudcom.