V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.
Jn 2, 1-11
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Život kresťanskej rodiny sa začína sobášom. Nevesta oblečená do dlhých bielych šiat so závojom na hlave kráča so svojím snúbencom k oltáru. Na ceste ich sprevádzajú rodičia, rodina, priatelia a nechýbajú ani deti príbuzných. Svadobná slávnosť imponuje najmä dievčatám, ktoré si predstavujú ako raz budú aj ony vedené k oltáru. Všetci však s napätím počúvajú ako si novomanželia prisahajú lásku, úctu a vernosť po celý život, a keďže dobre vedia, aká je to ťažká a zodpovedná úloha, prosia pre nich pomoc od Ježiša Krista.
Človek sa na svoje „svetské“ povolanie pripravuje štúdiom a praxou, čo trvá aj niekoľko rokov. Kňaz zasa šiestimi rokmi na fakulte a v seminári a ešte jeden rok strávi na pastoračnej praxi. Práve počas týchto siedmich rokov má možnosť skúmať sa či má predpoklady, aby vzal na svoje plecia jarmo kňazského života. Študent, ale aj bohoslovec, robí síce dôležité rozhodnutie v živote, ale ho robí pre seba a za seba.
Kto vstupuje do manželstva, tiež sa rozhoduje na celý život, ale už nielen za seba, ale aj za toho druhého a za spoločný život v rodine. Dvaja ľudia si slávnostne sľubujú, že po celý život budú spolu žiť a spoločne znášať dobré aj zlé a nikdy sa neopustia, hoci dôvody by na to boli. Teraz uvážme, aká dokonalá by mala byť predmanželská príprava! Koľko starostlivosti a úvah by mali snúbenci venovať tomu, aby sa navzájom dobre poznali či sa hodia k sebe povahovo, záujmami, názormi a to nielen na život okolo nich, ale predovšetkým na rodinný a manželský život aj na prijatie detí a ich výchovu. Až po takejto príprave a sebavýchove, mali by urobiť vážne rozhodnutie pre manželstvo, ktorému majú predchádzať určité míľniky.
Veľmi dôležité je už na začiatku známosti zistiť či medzi dvomi ľuďmi, ktorí začínajú spolu chodiť, neexistujú prekážky, ktoré by zabránili sviatostnému manželstvu. Niektoré sú odstrániteľné, iné nie. Pre veriacich ľudí by malo byť samozrejmé, že pokiaľ existujú neodstrániteľné prekážky, známosť treba hneď v zárodku ukončiť, aby ani jeden z partnerov nežil v zbytočnej nádeji.
Prvým míľnikom je čistá a vážna známosť. Kristovo slovo o manželstve jasne hovorí: Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje. Preto aj z tohto hľadiska sa musia obaja rozhodnúť či budú mať silu žiť spolu v trvalom celoživotnom zväzku, o ktorom Ježiš povedal: Už nie sú dvaja, ale jedno telo. A toto rozhodnutie sa dá urobiť iba po čistej a vážnej známosti.
Ďalším míľnikom je vzájomná príťažlivosť. Obaja majú mať úprimnú túžbu vidieť sa, stretávať, rozprávať, čo je už predzvesťou vážnej známosti. Tá však tiež má mať určité pravidlá, lebo je dobou skúmania. Aj keď niekedy vzniká pri zábave, nikdy nemá byť len pre zábavu. Známosť, ktorá by vopred vylučovala možnosť manželstva, nespĺňa pôvodný cieľ a môže sa stať nedovolenou a častokrát aj hriešnou. Známosť má byť čistá, vážna a musí prameniť zo vzájomnej a prehlbujúcej sa lásky a úcty jeden k druhému. Pre veriacich ľudí je celkom samozrejmé, že známosť treba podopierať modlitbou a častým prijímaním sviatosti zmierenia a Eucharistie. A ako dlho by mala trvať? Na to neexistuje definícia. Počul som o manželstve, ktoré sa uzatváralo po troch týždňoch známosti a je šťastné a krásne už desiatky rokov, ale aj o takom, ktoré sa uzatváralo po jedenástich rokoch známosti a skončilo po štyroch mesiacoch.
Napokon treba ešte spomenúť vážnu výstrahu: Nezatvárajte oči pred chybami toho druhého! Zamilovaní ľudia si hovoria: Však ja ho/ju vychovám, až budeme svoji a prídu deti! Myslíte si, že po svadbe sa vzdá zlozvyku, ktorý ho/ju drží už roky? Vzdá sa, keď prídu doma problémy a on/ona bude rád/rada, že návratom k zlozvykom pred nimi unikne?
Ak sa teda mladí ľudia úprimne a slobodne rozhodnú pre manželstvo, budú sa tým veľmi vážne a zodpovedne zaoberať. S dostatočným predstihom sa obrátia na kňaza, v ktorého farnosti sa chcú zosobášiť a absolvujú patričnú predmanželskú prípravu. Podľa platných nariadení KBS predmanželská príprava je rozdelená na deväť stretnutí a má túto štruktúru: Povolanie k manželstvu, predpoklady dobrého manželstva; Ľudská pohlavnosť, rozdielnosť a doplnkovosť muža a ženy; Manželská láska; Komunikácia v manželstve a riešenie konfliktov; Kresťanská viera; Kresťanská mravnosť a kresťanský štýl v rodine; Zodpovedné rodičovstvo, prirodzené metódy plánovania rodičovstva; Príprava na rodičovstvo a výchovu detí; Sviatosti a osobitne sviatosť manželstva. Z toho vidno, že okrem kňaza či katechétu, prípravu vedú lekári, manželské páry alebo animátori farností.
Všetko si vyžaduje čas a samozrejme aj vstup do manželstva, lebo dvaja milujúci sa ľudia cez bránu manželstva vstupujú do veľkého tajomstva, ktoré apoštol Pavol prirovnáva vzťahu Krista a Cirkvi: Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža. Manželstvo je tajomstvo, ktoré má dávať a chrániť život, tajomstvo, ktoré vyžaduje lásku, ale inú, o akej sa spieva v tisíckach pesničiek. Potrebuje lásku, ktorá nikdy neprestáva, ktorá všetko vydrží, neustále odpúšťa, stále rastie a prehlbuje sa, a to aj vtedy, keď pribúdajú roky a ubúda vonkajšia príťažlivosť.
Mária Kristína Savojská (1812-1836), manželka kráľa Ferdinanda Neapolského, ktorá zomrela na následky ťažkého pôrodu vo veku 24-rokov, v jednej svojej básni napísala: Hoc aj som zdravá, ale čo ďalej? A mám zlato a striebro, ale čo ďalej? A osud ma postavil na vysoké miesto, ale čo ďalej? Som takmer jediná s takým duchom a vedomosťou, ale čo ďalej? Aj keby som užívala svet tisíc rokov, čo potom? Skoro zomierame a nič neostáva: Slúž preto svojmu Bohu a budeš mať všetko!
To sú myšlienky neprekonateľné a pravdivé, myšlienky, ktoré by mali v manželstve sprevádzať všetkých, ktorí doň vstupujú. Spomeňme si, čo povedal starejší na svadbe v Káne ženíchovi: Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz. A v Žalme 104. čítame: Víno obveseľuje srdce človeka…
Nech naše kresťanské manželstvá sú dobrým vínom, ktoré sa uchová až do konca. Tento úmysel vkladajme dnes do svojich modlitieb a prosme za všetky manželstvá v našich farnostiach.