Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Jn 20, 19-31
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Doba, v ktorej žijeme sa priam vyžíva v nevere, preto nás udalosť Tomášovej nevery ani príliš neprekvapuje, ale iba potvrdzuje, že táto zlá vlastnosť sa u ľudí neustále opakuje. Nik z nás nemá takú hlbokú a živú vieru, aby odolal nástrahám Božieho odporcu. Slová apoštola Tomáša: Ak neuvidím, neuverím ..., doliehajú k našim ušiam v rôznych obmenách.
U materialisticky zameraných ľudí platí zásada: Čo si nemôžem zmyslovo overiť, to neexistuje. Verím iba tomu, čo vidím. To je však iba hrubý materializmus, ktorý vo svojom názore je veľmi krátkozraký, lebo vieme, že existuje veľa aj takých vecí, ktoré si nemôžeme overiť a dokázať. Existujú hypotézy a dohady, ktoré sú pravdivé a logické, ale často experimentálne nedokázateľné. Je to oblasť atómovej fyziky alebo astronómie ... Svet je pre ľudské poznanie a pochopenie veľmi zložitý, preto žiaden vedec nemôže povedať, že to, čo nie je možné overiť, nahmatať a zistiť zmyslami, neexistuje. Ale aj napriek tomu žije medzi nami vysoké percento ľudí, ktorí sa držia zásady: Čo neuvidím, to neexistuje. Dokiaľ neuvidím, neuverím! Títo ľudia neuznávajú žiaden duchovný svet, a teda ani Boha.
Vráťme sa k apoštolovi Tomášovi a porovnajme si situáciu, v ktorej vyslovil svoju vetu nevery so situáciou dnešnej doby, v ktorej ľudia často opakujú jeho vetu. Keď mu apoštoli zvestovali udalosť Kristovho zmŕtvychvstania, vtedy nebolo o čom premýšľať. Mal iba jednu voľbu: uverím alebo neuverím. Bolo to preto, lebo Kristus po zmŕtvychvstaní, žijúci v novej existencii, bol tak výnimočnou udalosťou, že ani mnohí Židia neverili vo vzkriesenie človeka. My, oproti Tomášovi, máme počas 2000 rokov existencie Cirkvi pred sebou živého Krista, máme spisy cirkevných otcov a teológov, môžeme skúmať podivuhodné rozšírenie Cirkvi v prvých storočiach a pozorovať jej tajomnú životaschopnosť, ktorá neutrpela ani cez kruté prenasledovanie, ale skôr získala, lebo krv mučeníkov sa stala semenom nových kresťanov.
Môžeme analyzovať tajomstvo Cirkvi, ktorú nedokázali rozložiť a zničiť ani ľudské prvky prejavujúce sa hriešnosťou, sklamaním a zradou. Cirkev vždy mala svoje krízy, v ktorých by sa každá ľudská organizácia zrútila. Tajomstvo jej existencie, životaschopnosti a sily spočíva iba v jednej odpovedi: Cirkev je Božské zriadenie, je tajomné telo živého a osláveného Krista a má božský aj ľudský prvok. Božským prvkom je učenie, pochádzajúce od Boha, ktoré je trvanlivé, večné a nemenné. Ľudským prvkom sme my, ľudia, ktorí sa môžeme meniť, mýliť, hrešiť aj byť nehodnými. Takými v dejinách boli nielen obyčajní veriaci ale aj kňazi, biskupi, ba aj pápeži.
Tomášova situácia a naša situácia sú však trocha rozdielne. My, na rozdiel od neho, môžeme dnes skoro hmatateľným spôsobom vnímať živého Krista a Cirkev, jeho tajomné telo. Svätý Ján Zlatoústy k tomu dodáva: Cirkev vo svojej podstate nie je záležitosťou dvanástich apoštolov aj keď na nich stojí. Slabá Božia vec je silnejšia ako všetko ľudské. Ako mohlo prísť na myseľ dvanástim apoštolom, jednoduchým ľuďom, žijúcim na jazerách a z jazier, aby sa pustili do tak významných vecí? Tým, ktorí nikdy nepatrili do veľkého sveta a na veľké zhromaždenia ľudí, aby sa dali do boja s celým svetom? Boli to ľudia ustrašení a malomyseľní, ktorí aj cez veľké zázraky, ktoré u Krista videli, utiekli, keď ho zajali a dokonca Peter ho aj zaprel. Ako je možné, že tí, ktorí za Pánovho života nezniesli útok Židov, po jeho zmŕtvychvstaní sa dali do boja s celým svetom? Tak ako oni uverili, že žije, musíme uveriť aj my a neklásť Pánovi podmienky tak ako Tomáš. Ježiš nám totiž poskytuje dostatočný dôkaz svojej existencie v existencii Cirkvi.
V Nigérii sa stalo, že istý mladý muž veľmi horlivo ohlasoval Krista. Chodil po námestiach a na trhoviská s gitarou a tam hovoril a spieval o Kristovi. Mnohých ľudí takto priviedol do Cirkvi. Dostalo sa to do uší tamojšiemu kardinálovi. Zavolal si ho a dohováral mu, že Katolícka cirkev nepoužíva takýto spôsob evanjelizácie. Spýtal sa ho: Kto ťa poveril evanjelizovať? Vy, pán kardinál, odpovedal Nigérijčan, a to vtedy, keď ste ma birmovali. Týmto ste mi dali poverenie a poslanie, aby som išiel a hovoril pravdu o Kristovi.
K ohlasovaniu evanjelia je povolaný každý z nás. Vďaka apoštolovi Tomášovi môžeme neustále uvažovať o tajomstve živého a stále sa obnovujúceho organizmu Cirkvi. Môžeme vložiť ruky do otvorených Kristových rán, počúvať v evanjeliách jeho slová a padnúť pred ním na kolená s vyznaním: Pán môj a Boh môj! O každom, kto takto vyzná svoju vieru, platia Pánove slová: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.
Dal by Pán, aby jeho slová platili aj o nás. O mne aj o tebe!