Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: „Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.“ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!
Lk 10, 25-37
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Ročne zomiera na cestách veľké množstvo ľudí a ešte väčšie množstvo končí s ťažkými zraneniami. Prvá zaznamenaná autonehoda v Anglicku, stala sa pred 190 rokmi a do dneška má stámilióny nasledovníkov. Mnohí vodiči z miesta nehody zbabelo utečú a iní zasa nie sú ochotní pomôcť zraneným. Polícia zisťovala, prečo vodiči nie sú ochotní pomôcť zraneným. Jedni tvrdili, že si nechceli zakrvaviť sedadlá v aute, ďalší sa neradi ukazujú pred ľuďmi a iní zasa nechceli sa do ničoho pliesť, lebo, čo ak by neskôr mali problémy s políciou?
Príbeh z evanjelia je vlastne príbehom z našich ciest. Kňaz aj levita iste mali súcit s raneným človekom, ale domnievali sa, že majú dostatočný dôvod dišpenzovať sa od povinnosti mu pomôcť. Možno si povedali: Nemôžem sa zdržovať, lebo mám presne na minútu pridelenú kňazskú službu v jeruzalemskom chráme a bohoslužba má predsa prednosť pred všetkým. Alebo mohli uvažovať aj takto: Čo ak je ten človek už mŕtvy? Dotknem sa ho a budem 7 dní pred zákonom nečistý. Alebo sa mohli báť aj o svoj život: Čo, keď jeho zranenie je iba nástraha, ja sa k nemu skloním a zo všetkých strán sa na mňa vyrútia zbojníci, zbijú ma, olúpia o všetko a poprípade aj zabijú . A to predsa nikto odo mňa nemôže žiadať!
Iste mi dáte za pravdu, že toto všetko sú dôvody hodné dišpenzácie pomôcť, diktované rozumom. Keď sa však jedná o človeka, musíme konať aj srdcom, musíme sa nad ním zľutovať a dajako mu pomôcť. Príbeh O milosrdnom Samaritánovi bude na večné časy dokazovať, akým má byť podľa Božieho plánu človek k človekovi.
Samaritán nedbal na nebezpečenstvo, ktoré mu mohlo hroziť, ale sa skláňa nad neznámym mužom a po provizórnom ošetrení ho odváža do najbližšieho hostinca. Tam vopred vyplatí obnos, ktorý bude stačiť dotiaľ, kým sa ranený uzdraví a bude schopný pokračovať v ceste. Vôbec pritom nemyslí na to či mu zranený človek to bude môcť raz vrátiť.
Farizeji a zákonníci sa cítili byť dotknutí týmto podobenstvom, lebo iba oni sa pokladali za schopných niečo dobré vykonať. A tu im Kristus kladie za vzor Samaritána, ktorý v ich očiach bol menejcennou rasou a slušný človek by sa s ním ani nebavil. Samaritáni nezachovávali zákony, nechodili do chrámu a v očiach farizejov boli bludári posadnutí diablom. A hľa, Samaritán vykonal to, čo mal vykonať kňaz a levita. Tým chcel Ježiš povedať, že chrámová služba je dôležitá, aj zachovávanie zákonov je dôležité, aj návšteva chrámu je potrebná, aj plnenie náboženských povinností je nutné, ale pokiaľ ide o človeka, ktorý sa ocitol v nešťastí, bez ohľadu na to, k akej národnosti, náboženstvu či rase patrí, treba mu pomôcť. Pred Bohom nie je rozhodujúca návšteva kostola, modlitby, prijímanie ..., ale srdce, miera a veľkosť milosrdenstva, ktoré človek prejaví voči tým, ktorí upadnú medzi lotrov, a to aj za akýchkoľvek okolností.
Americký biskup Fulton Sheen, ktorý často mával príhovory v televízii, jeden svoj príhovor začal takto: Keď som išiel dnes do televízie, stretol som človeka, ktorý bol rozhodnutý, že skočí z mosta do rieky, pretože si nevedel poradiť a pomôcť v živote. No povedal si: Ak stretnem cestou k rieke človeka, ktorý by mi dal nádej do života, neurobím to. A Fulton Sheen sa obracia na televíznych divákov otázkou: Ak by ste sa vy ocitli v takejto situácii, vedeli by ste dať človeku nádej do života a dokázali by ste mu pomôcť? Neviem, či by sme to dokázali. Vždy si ale musíme uvedomiť, že tam, kde končia ľudské schopnosti a možnosti, tam prichádza Boh so svojou pomocou.
Aké poučenie plynie z toho pre nás? Je úplne rovnaké, aké bolo za Kristových čias: Choď a rob podobne! Aj keby si z toho nemal žiadne výhody, aj keby sa všetci z toho bavili na tvoj účet a pýtali sa: Kam podel rozum? Je to hlupák, že sa pletie do toho, do čoho ho nič!
Pamätajme, že tento druh bláznovstva, ktorému nerozumie hmotárske prostredie, patrí k podstate evanjelia aj k podstate kresťanstva. Preto sa nenechajme nikým, ničím, ani sebou samými znechutiť a robme podobne ako onen Samaritán.