Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: „Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.“ Potom si povedal: „Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“
Lk 12, 13-21
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pred niekoľkými sekundami kňaz ukončil evanjelium výzvou: Počuli sme slovo Pánovo a veriaci odpovedali: Chvála tebe, Kriste! Ale buďme úprimní, že v kútiku srdca sa v nás ozýva hlas: Tvrdá je to reč. Ktože ju môže počúvať?! Žijeme totiž v spoločnosti, ktorá sa prudko rozvíja k blahobytu a napriek tomu si nám Cirkev dovolí povedať: Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život... Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť... Umŕtvujte teda svoje pozemské údy...
Čo myslíte, môžu tieto reči ešte zabrať na dnešných ľudí, zdravých, pekných, úspešných - riaditeľov, vedcov, technikov, podnikateľov, milionárov? Pre väčšinu z nich je dôležité iné konštatovanie: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj! Hovoril by Ježiš tak aj dnes, keď už blahobyt nie je výsadou iba niekoľkých jedincov, ale široko prístupnou samozrejmosťou? Iste by hovoril a ešte by aj dodal: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Kristus nielen tak hovoril v minulosti, ale hovorí tak aj dnes a celkom konkrétne sa prihovára mne aj tebe: Čo, ak ešte tejto noci požiadajú dušu od teba, a aj keď niečím oplývaš, tvoj život nezávisí od tvojho majetku…
Prvá časť dnešného posolstva o krehkosti života patrí nielen nám, ale aj tým, čo neprijímajú alebo nepoznajú evanjelium. Dopravné nehody, prírodné katastrofy, pracovné úrazy či rôzne rodinné nešťastia ukazujú každému človekovi, ktorý má otvorené oči tragickú stránku života a hovoria: Márnosť nad márnosť…
Možno sa vo svojom vnútri vzbúrime, či azda je poslaním Cirkvi ubíjať pesimizmom už aj tak dosť ubitých ľudí alebo vyvolávať v nich pocity strachu či pohŕdania? Nemá mať vari kresťan účasť na dobrách tohto sveta, na stúpajúcom blahobyte, na hospodárskom a technickom rozvoji či na obyčajnom ľudskom šťastí? Môže byť na tom niečo zlé, keď sa má človek dobre? Na tieto otázky nám odpovedá sám Boh, keď hovorí, že človek je poslaný na tento svet, aby ho obrábal, pretváral, vládol nad ním a užíval ho pre seba. Má však dať pozor na nezriadenosť, ktorá začína tam, kde sa chce ohradiť proti samému Bohu, a keď miesto chvály a vďačnosti voči Stvoriteľovi nastupuje pyšný vzdor. Vtedy, keď veci tohto sveta stratia svoju spojitosť s Bohom, a keď sa blahobyt premení na požívačnosť či zneužívanie, až vtedy zaznievajú veľmi jasné a jednoznačné Kazateľove slová: Márnosť nad márnosť... Vtedy si máme uvedomiť, že spolu s človekom je celý svet podriadený zákonu smrti, takže aj svet, a nielen človek, raz musí zaniknúť, a preto je márnosťou.
My sa však máme radovať, lebo sme vyslobodení spod tohto zákona márnosti. A to je druhá časť dnešného posolstva, ktorá hovorí, že sme Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodení spod zákona „márnosti“. Účasťou na Pánovej smrti a zmŕtvychvstaní sa môžeme zachrániť tým, že svoj život ukryjeme v ňom. Jasne o tom dnes hovorí apoštol Pavol: Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. Až vtedy sa staneme naozaj bohatými pred Bohom a naša starosť o pozemské veci prestane byť „márnosťou“ a stane sa posväcovaním sveta.
Kresťan nie je ušetrený od zákona smrti, musí veľa trpieť, napokon aj zomrieť a my veľmi bolestne prežívame márnosť tohto sveta. Prepadnú nás choroby, nehody, prírodné pohromy, ktoré si nevyberajú a zasahujú všetkých bez rozdielu, veriacich aj neveriacich a vtedy Ježiš hovorí: Ešte dnes požiadam tvoju dušu od teba.
Tieto slová v nás môžu evokovať otázku: Čím sa potom líši postavenie veriaceho kresťana od života neveriacich? Jedným jediným, ale nanajvýš podstatným, o čom píše Pavol: Vy ste zomreli v Kristovi. My, kresťania, všetko prežívame s Kristom, aj márnosť tohto sveta, a aj bolestnú smrť, lebo zomierame v ňom. Práve tým v nás Ježiš všetko posväcuje a zachraňuje. Márnosti sveta sa pod jeho dotykom stávajú svätými vecami, naše pozemské údy sa stávajú údmi jeho tela a naše umŕtvovanie a smrť sa stávajú novým životom, ukrytým v ňom.
Mladé dievča pracovalo ako predavačka v obchodnom dome. Zo svojho platu si toho veľa nemohlo dovoliť. Stačil akurát na zaplatenie potrebných účtov a na obživu. Pritom dievča túžilo po všetkých krásnych veciach, ktoré ponúkali výklady obchodov. V jej živote však prišiel deň, kedy si mohla kúpiť všetko, po čom túžila. Čo spôsobilo tú zmenu? Bola to láska! Vydala sa za bohatého muža. Získala si jeho srdce a s ním všetko, čo bolo jeho: miesto v spoločnosti, bohatstvo aj nový spôsob života. A to sa týka aj nás, aj my môžeme mať „všetko“, ak prijmeme do srdca Ježiša Krista, jeho slovo - Božie slovo.
Bojíme sa o zdravie, život, rodinné šťastie, budúcnosť detí a hľadáme bezpečný úkryt, ktorý nezničia ani mole, ani hrdza? Tento úkryt nám ukazuje apoštol Pavol a je ním Ježišovo Srdce, keď hovorí: Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.
Všetko pekné, dobré, šľachetné, čo sme prežili v Božej milosti a posvätili Ježišovým požehnaním sa nestratí, nerozplynie v márnosti, ale bude zachované naveky a ukryté v Ježišovom Srdci, aby sa to raz zjavilo v sláve. Apoštol to potvrdzuje slovami: A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve. Verme Ježišovým slovám a žime podľa nich!