Ježiš cestou do Jeruzalema prechádzal mestami a dedinami a učil. Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: „Pane, otvor nám!“ A on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ Ale on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!“ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“
Lk 13, 22-30
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti. Pravdivosť tohto tvrdenia sme zistili už počas školskej dochádzky, lebo človek je tvor zábudlivý, a preto neustále potrebuje opakovanie.
Už niekoľko nedieľ sme mohli v evanjeliách počúvať o tom, ako Ježiš vysvetľoval požiadavky svojho kráľovstva. Tiež ich vlastne opakoval, aby si ich poslucháči čo najlepšie zapamätali. Dali by sa zhrnúť do dvoch podmienok: bdelosť a rázne rozhodnutie. Preto niet ani divu, keď sa ho niektorý z jeho poslucháčov, ktorému sa zdali byť ťažké, spýtal: Pane, je málo tých, čo budú spasení? Ježiš neodpovedal na otázku priamo. V Matúšovom evanjeliu hovorí: Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! A v dnešnom Lukášovom evanjeliu odpovedá výzvou: Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť.
My vôbec nepochybujeme o tom, že Ježiš zomrel za všetkých ľudí, tak potom jeho reč o ceste a bráne sa môže javiť zvláštne, ale napriek tomu je hlboko pravdivá.
Široká cesta vedúca do zatratenia má mnoho možností. Rozlieva sa ako rozvodnený veľtok rieky, pričom je možné blúdiť po rôznych chodníkoch a cestičkách. Jedna z ciest, veľmi úzka, však vedie k cieľu. Je to cesta Kristovej pravdy a ostatné široké a kľukaté cesty odvádzajú od cieľa a vedú skôr do močarísk záhuby.
Úzka brána je vyústením Ježišovho tvrdenia o sebe: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ja som brána k ovciam. Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. Ježiš chce povedať, že z rôznych brán, ktoré sa nám ponúkajú a chcú nás doviesť k šťastiu, je potrebné nájsť tú jedinú, ktorá je síce tesná, ale je bránou pravdy.
Kristus často hovoril v podobenstvách, aby izraelský ľud varoval, lebo preň boli po stáročia otvorené úzke dvere, keďže to bol vyvolený národ. Ale prišla doba, keď sa zatvorili, pretože ľud nevošiel, dokiaľ bol čas. Izraeliti jedli s darcom spásy, pili s ním, chodili po tých istých uliciach ako on, počúvali jeho slová a boli svedkami jeho skutkov, a predsa ním pohrdli, čím si dvere sami zatvorili. Keď si prečítame evanjeliá, zistíme, koľkokrát pohrdli ponúkanou milosťou a Ježiša, darcu spásy, prehlásili za buriča, rúhača, klamára, Belzebula a diablovho spolupracovníka.
Evanjelisti nezapisovali Pánove slová len ako výstrahu Židom, ale oni sú poučením aj pre nás. Pri krste sme sa stali Božími deťmi, veľakrát sme sedeli s Kristom pri jeho stole, jedli sme jeho Telo a pili jeho Krv, chodili sme do jeho stánkov, ale to ešte neznamená, že aj pre nás sa nemohla zatvoriť brána. A týka sa to aj národov, ktoré až príliš často si osvojovali Božie vyvolenie, až napokon ním pohrdli a zatvorili si bránu do jeho kráľovstva, pričom ju len veľmi ťažko budú hľadať a otvárať. Namiesto nich zasadnú v jeho kráľovstve iní a budú zo všetkých končín sveta. On sám to hovorí: A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.
Aj my máme chuť sa spýtať: Pane, koľkí teda budú spasení? Spása sa ponúka každému z nás, ale nikomu sa nevnucuje, pretože Boh dáva každému slobodu, rozhodnúť sa. Otec sa prechádzal so synom na jar v záhrade, keď bola príroda v plnom rozkvete. Syn sa ho spýtal: Otec, čo je to zemská tiaž? Princíp, podľa ktorého sú všetky predmety priťahované k zemi, odpovedal. Syn dobiedzal: Ako je potom možné, že tulipány rastú nahor? Preto, lebo v nich pracuje iný zákon, a ten je silnejší ako zákon zemskej príťažlivosti. Zákon života oslobodzuje tulipány od zemskej príťažlivosti dovtedy, kým žijú. Ak ich človek odtrhne, ihneď padnú. Ježiš stelesňuje zákon života, ktorý nás ochráni pred skĺznutím do hĺbok hriechu a beznádeje. K tomu nám ukazuje cestu aj bránu, ktoré vedú k nemu.
Ako sa rozhodneme? Pôjdeme za pravdou, hoci aj ťažkou a nepohodlnou cestou alebo dovolíme, aby nás unášali prúdy poloprávd a neprávd? Ťažká a namáhavá je cesta, ktorá vedie k úzkej bráne, ale za ňou sú Božie stánky. Kristus neochránil kresťana od kríža, ale práve naopak, hovorí mu: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.
Zoberme teda každý svoj kríž a kráčajme po úzkej ceste k tesnej bráne vedúcej do večného života.