Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. v ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: „Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás! a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to.
Lk 23, 1-49
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Starý kňaz rozprával o chlapcovi, ktorého otec zahynul pri dopravnej nehode a matka sa po čase opäť vydala. Manželstvo nebolo šťastné. Otčim bol k chlapcovi surový, hoci on zachovával k nemu úctu a poslušnosť. Nechcel ho provokovať, lebo vedel, že by si to odniesla aj mama. Otčim raz tak silno udrel mamu, že nešťastne spadla, zostala ležať v bezvedomí a v nemocnici zomrela. Dostal sa do väzenia, ale v chlapcovi sa vtedy všetko vzoprelo a navždy na neho zanevrel.
Ako Ježiš prejavoval úctu a lásku k ľuďom, sme počuli v Pašiách. Po zajatí ho predviedli pred mocných ľudí. V rukách židovskej veľrady bola najvyššia duchovná aj náboženská moc, ktorá dokázala sfanatizovať zástupy, a tie, hoci nemali nič proti nemu, volali: Ukrižuj ho! Pilátovi, miestodržiteľovi rímskeho cisára, stačilo iba zatlieskať a mal za sebou rímske légie, ktoré boli symbolom veľkej moci a surovosti. A Ježiš stojí spútaný pred týmito mocnými ľuďmi, aj napriek tomu, že sám je taký mocný a silný, že dokázal by premôcť aj rozvášnený dav, čo však neurobí, lebo jeho sila je v láske.
Bijú ho bičmi, ktoré presekávajú kožu a trhajú mäso, ale on zostáva ľuďom v láske verný. Tŕňovú korunu mu tlčú do hlavy, ale nevytlčú jeho lásku k ľuďom. Na doráňané plecia položia kríž, a hoci padá pod jeho ťarchou ani ukrutná bolesť nemôže zlomiť jeho lásku k ľuďom. Ježiš je veľký v tom, že tak miluje, ako nedokáže milovať nijaký človek.
Vieme si vôbec predstaviť, že Kristus by zapochyboval a znenávidel nás, pre našu zlobu? Vieme si predstaviť, že Otcovi by povedal: Otče, ja tak trpím za ľudí a oni sa takto správajú? Chcem ich vykúpiť, chcem ich dostať do tvojej rodiny, a oni takto konajú? Niekto by mohol namietať, že my sme predsa Ježiša neukrižovali, to majú na svedomí iní. Odpoveď je však úplne iná ako čakáme. Aj my sme ho ukrižovali našimi hriechmi. Tie boli príčinou jeho bolestí, a keď už za nás dobrovoľne trpel, žiada, aby sme ho milovali. Buďme však úprimní: Milujeme ho? On jasne hovorí: Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Kristovi prejavíme lásku vtedy, keď si nájdeme čas na modlitbu, návštevu bohoslužieb, pristupovanie k sviatostiam či čas na našich blížnych.
Koncom 19. storočia odišiel misionár získavať duše pre Krista do Grónska a pôsobil tam 20 rokov. Pred Vianocami šiel na saniach do dediny vzdialenej 20 km, aby deťom v jeho farnosti kúpil darčeky. Cestou ho zastihla hrozná fujavica a mráz. Keďže sa nevrátil, ľudia ho šli hľadať a našli ho zamrznutého vedľa saní. Bol však pri ňom pes, ktorý k pánovi nikoho nechcel pustiť, až ho museli zastreliť, aby misionára odviezli do farnosti a dôstojne pochovali. Verný pes nám dokazuje, že nemôže od milovaného odísť ten, kto miluje. Bolo by možné, aby ten, kto naozaj miluje, utiekol od svojej lásky?
Ježiš, hoci toľko trpel, neutiekol od nás, od svojej lásky. Pre neho sme vzácnymi perlami. Nič vzácnejšie a cennejšie ako my pre neho neexistuje. Koho ja milujem? Môžem s čistým svedomím povedať: Ježišu, ty si moja láska?