Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala
teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a
nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal
rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom
prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na
hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel
k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
Jn 20, 1 – 9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
V kresťanských chrámoch opäť spievame radostné Aleluja a máme povznesenú náladu, lebo je tu Veľká noc a
s ňou udalosť, ktorá dala do pohybu celý svet. Pred nami je prázdny Ježišov hrob, lebo on žije!
Svedectvo o tejto udalosti nachádzame aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš vstal z mŕtvych! Udalosť, ktorá dosiaľ nemala obdobu, vyvolala značné diskusie a my s odstupom času môžeme sledovať aké bolo správanie Židov, členov vyvoleného národa, keď sa dopočuli o tejto zvesti.
Niektorí kývli rukou a povedali: Jeho telo uniesli a teraz rozchyrujú, že vstal. Kto je mŕtvy, je mŕtvy a basta! Našli sa však aj takí, ktorí hovorili: Možno bol iba polomŕtvy a keď sa dostal do studeného hrobu, prebral sa od chladu a jeho učeníci ho teraz schovávajú. Zasa iní iba mykli plecom, lebo táto udalosť ich nijako nevzrušovala a okomentovali ju: Ak uniesli jeho mŕtvolu, nech ju nájdu, ukážu a vec je vyriešená. Ak utiekol z hrobu, tak sa niekde skrýva a lieči sa s ťažkých rán. Nebude vôbec problém ho nájsť, lebo ťažko ranený nebude vládať utekať a bude po všetkom. Čas ale ubiehal a ani Herodes, a ani Pilát, Ježišovu mŕtvolu neukázali, vojaci nevypátrali miesto, kde by sa z ťažkých rán mohol liečiť a nenašli ani Ježišových učeníkov ako sa schovávajú. Tak tomu bolo na začiatku.
Všetko sa ale zmenilo v deň Turíc, kedy vo vzduchu bolo čosi cítiť, ľudia boli napnutí a nastal najvyšší čas, aby sa udalosť s Ježišom z Nazareta raz a navždy vyriešila. Vtedy sa stalo čosi mimoriadne. Na istom mieste v Jeruzaleme bol obrovský zhluk ľudí, ktorý obklopoval skupinku Ježišových učeníkov, z ktorej zaznieval silný a zreteľný hlas: My sme svedkami všetkého, čo Ježiš urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil - nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí. Všetci tejto zvesti rozumeli, hoci boli z rozličných národov, ale tu a tam sa predsa našli takí, ktorí sa z davu vytratili a tvrdili, že apoštoli sú opití. Tí však, ktorí Petra ďalej počúvali, uverili jeho slovám a prijali krst.
Za takýchto okolností sa začala šíriť zvesť o prázdnom hrobe a rozdelila ľudí na dve skupiny: na tých, ktorí pokrčili plecom a bolo im to jedno a tých, ktorí zotrvali počúvať, čo potom vyvrcholilo ich krstom. A čo my? Chceme zostať? Veď koľko lákadiel je okolo nás! Vydržíme? Ešte nás nezunovalo počúvať, čo Boh hovorí a robí pre svoj ľud? Aj my môžeme odísť, myknúť plecom, ale neurobíme to a že sme dnes sem prišli, svedčí, že zvesť o prázdnom Ježišovom hrobe berieme vážne, čím sa zároveň hlásime ku svojmu krstu.
Apoštoli sa stretli s Ježišom na novej rovine života. Boli to pre nich veľké a hlboké stretnutia. Preto hneď po zoslaní Ducha Svätého, začali rozprávať o tomto veľkom zážitku: My sme svedkami všetkého, čo Ježiš urobil … Nič ich nemohlo zastaviť. Ani väzenie, ani palicovanie, ani smrť. A hoci nemali zbudované chrámy, ani rehole, ani tlač, predsa prevrátili vtedajší svet.
Nemáme pocit, že nám chýba zápal a nadšenie týchto svedkov? Naše nadšenie nesmie nič ohroziť ani zastaviť a musí tak vytrvať ako vytrvalo u rehoľnej sestry Vincencie. Bola Číňanka, mladá a inteligentná žena, ktorá počas misijného pôsobenia rehoľníc v Číne vstúpila do rehole. Keď tam však vznikla červená vláda, misionári museli odtiaľ zutekať. Vyriešili to Američania, ktorí ich previezli do USA. Nakoľko však Vincencia bola Číňanka, musela zostať doma a doslova sa stratila. Dlhé roky nik o nej nemal žiadne správy. Svojej predstavenej napísala až v roku 1986, kedy sa otvorila pošta medzi USA a Čínou. Písala: Vyše 30-rokov som nevidela kňaza, nebola som na svätej omši a neprijala žiadnu sviatosť. Držalo ma iba to, čo som sa naučila od Vás. Tajne som čítala Sväté písmo, často som si obnovovala sväté sľuby a neskôr sa mi podarilo vyhľadať tri iné rehoľnice, ktoré poznačil ten istý osud a spolu sme si pripomínali všetky rehoľné zvyklosti. A teraz, keď som sa po prvýkrát po dlhom čase stretla s kňazom, obnovila som si sväté sľuby pred Cirkvou.
My sa pýtame, čo dodávalo silu tejto rehoľnej sestre? Bola to láska k Ježišovi! On bol pre ňu živý, oslávený a ona ho prijala. Žiadny agitátor ani žiadna vyhrážka nemohli zastaviť jej nadšenie. Ona žila s Kristom. Bola si vedomá prorockých slov apoštola Pavla: Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Ježiš sa obetoval za naše hriechy a nebeský Otec prijal túto obetu tak, že ho vzkriesil a v jeho nanebovstúpení dal najavo, že k sebe skutočne prijíma to, čo mu bolo obetované a v Kristovi prijíma aj nás.
Veľkonočné obrady sa začali požehnaním ohňa a sviece. Kňaz ju zapálil, prechádzal cez chrám a spieval: Kristus, svetlo sveta! Veriaci si vtedy za pomoci asistencie zapaľovali od veľkonočnej sviece svoje sviece, čím sa vyjadrilo, že Ježišovo svetlo sa musí šíriť do celého sveta a na každé miesto cez statočný život veriacich, cez ich zodpovednú prácu a ušľachtilé správanie.
Staňme sa aj my šíriteľmi tohto svetla a to nielen počas Veľkej noci, ale počas celého nášho života!