Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
Jn 1, 29-34
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Novinári John a Elisabeth Sherill nazvali svoju knihu o zakladateľovi Turíčneho hnutia v Amerike Demosovi Shakarianovi (1913-1993) Najšťastnejší ľudia na zemi. Prečo? Ako už z názvu vyplýva, Demos s celou rodinou a postupne aj s ďalšími ľuďmi, ktorých získal, žil tak Božiu prítomnosť, že ľudia, ktorí ho sledovali, sa pýtali: Ako môže byť tento človek v dnešných časoch stále šťastný a spokojný, a aj všetci okolo neho? Práve kvôli tomu ho nasledovali stovky ba tisíce ľudí v Amerike aj na celom svete.
Veľký záujem o Ježiša vzbudil aj Ján Krstiteľ, keď na neho hneď v začiatkoch účinkovania ukázal prstom a povedal: Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu. Akonáhle to povedal, odchádzajú za ním dvaja z jeho učeníkov, a potom ďalší a ďalší. Pod krížom je síce iba Ján, ale po zoslaní Ducha Svätého sú ich už tisíce.
Úlohou apoštolov a vôbec všetkých učeníkov bolo, slovom ale predovšetkým životom ukázať svetu Krista, ukázať, že on je Boží Baránok a Vykupiteľ sveta. Boli to vlastne apoštoli a Ježišovi učeníci, ktorí mali plniť Jánovu výzvu a úlohu, ukázať svetu Krista. My vieme, že túto úlohu si solídne plnili, čoho dôkazom sú aj prvé tri storočia kresťanstva, kedy sa vzmáhalo po celom svete.
Aj my sme služobníkmi a učeníkmi Krista, ktorí sa podľa neho volajú kresťania. Volajú sa tak ako prví učeníci v Antiochii a naša úloha je presne tá istá, akú mali oni, ukázať svetu Krista. Je to nielen úloha, ale aj povinnosť. Ľudia okolo nás chcú, ba priam si žiadajú, aby sme im ukázali Ježiša, chcú ho v nás a skrze nás vidieť a túžia sa s ním stretnúť. Ale dajme si ruku na srdce: Nakoľko v nás a cez nás ho vidia? Nakoľko im umožňujeme stretnúť sa s ním?
Svätý pápež Pavol VI. 2. januára 1975 povedal: Najbolestnejší dojem v kostoloch, hoci sú aj naplnené ľuďmi, vyvoláva veľký počet osôb, ktoré neotvoria ústa. Oni nevedia, čo povedať Bohu, ba robia dojem, že sú cudzincami vo svojom kostole.
Kňaz, ktorý musel v 80. rokoch minulého storočia povinne absolvovať základnú vojenskú službu, hovorí o tom, ako mu napísal iný kňaz, slúžiaci v armáde. Píše: ... slovenskí vojaci si robia z kňaza ešte väčší posmech ako českí, pričom mnohí sa vyjadria, že doma navštevujú chrám, ale na vojne sa chovajú ako ateisti ... Problém videl v tom, že títo mladí muži majú iba tradičnú vieru. A pokračoval: My si myslíme, že keď vidíme veľké zástupy v kostoloch, všetko je v poriadku, ale nie je! To nie je všetko, keď mladí ľudia doma chodia do kostola, aby ich rodičia videli, ale mimo domu sa tvária, že ani nevedia, čo kostol je …
Vít Larigaudie (+ 11.5.1940), ktorý bol veľkým aktivistom Katolíckej akcie, píše: Veľa ľudí žije takmer bez hriechov. Ich život plynie celkom priamo v pravidelnom rámci ich zamestnania či ich rodiny. Spĺňajú Božiu vôľu aj v hrubých obrysoch svojho denného života. A predsa sa ich život zdá bezcenný a bez svetla, lebo im chýba láska k Bohu. Sú ako výborne nastavené ohniská, v ktorých však nieto plameňa. Sú čestnými ľuďmi, miesto toho, aby boli svätcami. Preto našou úlohou je poukazovať celým svojím životom na Ježiša. Z každého nášho skutku, z každého nášho slova, z každého okamihu nášho života musí zaznievať do sveta: Robím to preto, lebo to Ježiš robí cezo mňa ... Ježiš ma tak učí, aby som to robil ...
O takomto ohlasovaní Krista svedčí aj Chiara Lubichová (1920-2008), ktorá sa pre časopis Neue Stadt vyjadrila k životu svojich duchovných synov a dcér: Je jedno miesto, kde je skutočne vidieť Ježiša, ktorý je tam, kde sú dvaja alebo viacerí zjednotení, v jednote. Keď sa jej raz istý vysoký budhistický predstaviteľ pýtal, prečo sú fokolaríni z celého sveta rovnakí, hoci sú z rôznych kútov a rôznej farby pleti, dostal odpoveď, že sa v ich jednote ukázal Ježiš.
Ako dosiahnuť takú jednotu s Bohom aj medzi sebou? Je to cez kontakt s Bohom a formovanie podľa evanjelia. Keď sa naplníme Ježišom, vtedy sa otvoríme každému okolo nás a ukážeme ho svetu. Už II. vatikánsky koncil v dekréte O výchove kňazov, čo ale platí aj pre každého z nás, napísal: ... Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Slove Božom, činnou účasťou na Eucharistii a modlitbovej bohoslužbe, aby v súčinnosti so spolubratmi podávali svedectvo jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi.
Základom nášho života je teda modlitba. Svätý Ján Berchmans (1599-1621) píše: Všetky odpadnutia od povolania začínajú zanedbávaním modlitby. Tým chce jasne povedať, že máme čerpať z častých adorácií a rozjímaní, aby sme po takomto stretnutí s Kristom odchádzali rozradostení, lebo sme stretli najväčšieho Priateľa. Poznávať Krista a vyžarovať ho, má byť našou celoživotnou úlohou!
Otvorme svoje srdce pre Ježišovo slovo a nedopusťme, aby o nás platili poetické slová kardinála Héldera Câmaru (1909-1999): Pripusť, nech radlica ťa rozhrnie, aby hlboké brázdy pre siatbu otvorila. Nepripustíš? Zostaneš neplodný práve ako ľudské srdcia …
Nikdy nepripusťme, aby sme zostali neplodní pre Ježiša a jeho slovo!