V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Lk 24, 13–35
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Aj keď v tomto roku sme nemali tuhú zimu, predsa človeka poteší pohľad na rozkvitnuté stromy, spev vtákov, teplé slnečné lúče, ktoré predpovedajú jar. Všetky tieto znaky jari nám rozprávajú o nádeji.
Ale aj napriek príchodu jari a nádeje na nový život, svet aj naďalej zostáva slzavým údolím, lebo nevymizli ani vojny, ani bieda, ani hlad, ani teror, a ani nenávisť. A tak sa zamýšľame či ľudstvo dokáže tieto zlé skutočnosti raz odstrániť.
Okrem týchto celosvetových problémov existujú aj problémy, ktoré sprevádzajú ľudský život. Je to, napríklad, rozpor medzi snahou zostať mladým a nevyhnutnosťou staroby, rozpor medzi túžbou žiť a nevyhnutnosťou zomrieť, neúspechy v rodinnom živote, sklamania v práci či v škole. Tieto existenciálne javy však človek nikdy neodstráni
zo svojho života, lebo na tejto zemi sa nemožno vyhnúť zlu ani utrpeniu.
Preto nie je divné, že ľudia odjakživa hľadali vysvetlenie týchto problémov a odpovede na otázku: Načo vlastne žijem, keď aj tak je tento život plný utrpenia a napokon sa zakončí smrťou?
Moderní filozofi na tento problém nachádzajú odpoveď v tvrdení, že život je absurdný, je to vlastne nezmysel, a preto nám nezostáva nič iné, než absurdne žiť a zmieriť sa s tým, že nič nemá zmysel, dokonca ani láska, ani priateľstvo, ani súcit, ani pokoj, ani radosť …, lebo aj tak nad všetkým visí smrť.
Kam vedie tento druh filozofie, napovedá nám hlavný hrdina divadelnej hry Caligula, keď vraví: Žijem, zabíjam, vykonávam šialenú moc ničiteľa a to pre mňa znamená byť šťastným … Dnešné evanjelium ponúka však iné riešenie tohto problému, ktoré ako verím, zapáči sa nám všetkým.
Smútok dvoch emauzských učeníkov je obrazom nášho života, pozemského smútku a našich bolestí, starostí a utrpení. Pozorujme ako sa ich smútok obrátil na radosť. Táto premena má tri stupne:
Prvý spočíva v tom, že sa netrápia každý sám, ale sa v smútku spolčujú, sú dvaja. Spomeňme na Ježišove slová: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Beda by im bolo, keby sa každý sám sužoval vo svojom smútku, trápení a pochybnostiach. Každý, kto je sám, ten nemá prísľub, že bude s ním Ježiš, lebo on to sľúbil tým, ktorí sa v smútku a utrpení spolčujú. Kto chce byť sám, sám aj zostane, a potom sa jeho smútok nebude môcť premeniť na radosť.
Druhý stupeň spočíva v tom, že Ježiš, ktorého nepoznajú, vykladá im Písma. Výklad trval asi tri hodiny. Pre nás je to dôležitý odkaz, že bez Písma sa nezbavíme smútku. Tam totiž nachádzame útechu a silu pre všetky ťažké okolnosti života. Písmo je liekom na naše duševné ťažkosti a je veľkou škodou, že tento liek nie je po ruke v každej rodine. A hoci ho aj niekde majú, je iba ozdobou, ktorá dotvára knižnicu.
Napokon tretím stupňom je skutočnosť, že ich zármutok sa obrátil na radosť až na konci cesty, keď si spolu zasadli a Ježiš lámal chlieb. Keď ho prijímali, museli myslieť na lámanie chleba na púšti, keď ním Ježiš nasýtil tisícové zástupy a na lámanie chleba pri Poslednej večeri. Len čo si na to spomenuli, Krista spoznali, zaradovali sa a akonáhle ho spoznali, zmizol im z očí, lebo sa skončila jeho úloha. Tu je výzva pre nás, aby sme sa pravidelne sýtili Eucharistiou, lebo pri nej spoznáme Krista a naše duše sa naplnia radosťou.
Mnohí by sme čakali, že celá záležitosť sa skončila. Nebolo to však tak, lebo tí dvaja, hoci boli naplnení nevýslovnou radosťou, vedeli, že bratia v Jeruzaleme sú utrápení a smutní, a to im nedovolilo zostať v pokoji sedieť v Emauzoch. Vstávajú a ešte v noci sa vydajú na spiatočnú cestu, aby bratom oznámili radostnú zvesť. Učeníci v Jeruzaleme už tiež o tom vedeli a tak všetci spoločne sa zo smútku dostali k spoločnej radosti.
Brat Roger z Taizé spomína, že v Bangladéši, kde žijú jeho bratia, ľudia im položili takúto otázku: Náš život je poznačený cyklónom a záplavami. Niektorí susedia sa na nás obracajú s otázkou: Prečo všetky tie nešťastia? Až tak veľmi sme zhrešili? Jeho spolubratia im odpovedali: Boh nie je autorom zla, ale Boh každého sprevádza v jeho utrpení. Pochopiť to vyžaduje si dosiahnuť radosť.
Dnešné evanjelium nám ukazuje ako sa dostaneme zo smútku k spoločnej radosti, ukazuje nám krajšiu cestu, než moderní filozofi. Tá cesta znie takto:
netrpme sami, ale sa spojme s inými;
čítajme alebo počúvajme Božie slovo;
stolujme s Kristom pri oltári.
A keď nájdeme pri Ježišovi radosť, nenechajme si ju pre seba, ale rozdeľme sa s ňou s našimi blížnymi, aby ich srdcia netrpeli smútkom, ale zahoreli plameňom radosti.