Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Mt 17,1-9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Mnohí z nás, keď ráno vstaneme, tak sa hneď začneme zaujímať o oblohu. Keď je jasná, zdvihne sa nám nálada, keď je zamračená, náladu strácame, sme podráždení a smutní. Podobne je tomu aj s našou vierou. Dlhší čas nemáme s ňou nijakú ťažkosť, ale napokon príde dajaká konfliktná situácia a viera sa dostáva do problémov. Problémy môže spôsobiť spoločenstvo ľudí, ktorí vieru napádajú alebo nám ublížil človek, ktorý o sebe tvrdil ako je hlboko veriaci, ale jeho správanie to nepotvrdilo, ba nás ešte znechutilo. Problémy s vierou môžu vyvolať aj bolesť, choroba, staroba, strata blízkej osoby, zamestnania, neurobenie skúšky v škole ...
Čo nás posilní, aby sme v takýchto kritických chvíľach nestratili vieru a za každú cenu zostali verní Bohu? Odpoveď nám dáva dnešný sviatok. Ježiš vzal so sebou troch učeníkov na vysoký vrch a tam sa pred nimi premenil. Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Keď učeníci uvideli Krista v nadpozemskej kráse, nadšený Peter zvolal: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. V tej chvíli si určite neuvedomovali, aký obrovský význam bude mať tento zážitok pre ich budúci život, keď ich posilní vo viere práve vtedy, keď sa v ich živote zamračí a prídu ťažké chvíle.
A naozaj sa aj zamračilo, keď ich Pán zobral na inú horu - Olivovú a tam sa potil krvou. Keby neboli zažili nevýslovnú krásu na vrchu Tábor, ťažko by zvládli jeho bičovanie, korunovanie tŕním a ukrižovanie. Spomienka na vysoký vrch ich však posilňovala až do smrti, čo krásne vyjadril Peter, ktorý z rímskeho väzenia píše veriacim a odvoláva sa práve na toto videnie: Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Týmito slovami varuje veriacich, aby sa nedali zviesť bludmi. A hoci on sám zlyhal, keď zaprel Majstra, nezotrval dlho v hriechu, ale slzami ľútosti to napravil a zostal mu verný až do smrti.
Kto má náboženský zážitok ako traja apoštoli, jeho viera je posilňovaná a on obstojí aj v ťažkých skúškach pochybností. Istý starý kňaz spomínal na kaplánske roky a na dievča, žiačku 7. triedy, ktorá musela v lete či v zime chodievať do školy niekoľko kilometrov pešo. Koncom jednej zimy, keď sa už topil sneh, prechladla na nohy a choroba ju na dlhé roky pripútala na lôžko. Bol to pre ňu ťažký kríž. Nohy jej zapuchali a hnisali, z čoho bol v izbe, kde ležala, neznesiteľný zápach, čo odpudzovalo aj návštevy. Keď sa však vonku oteplilo, vyniesli ju aspoň na dvor. Lenže tam vznikol ďalší problém. Videla zdravých ľudí ako sa prechádzajú a ona sa nemohla ani postaviť. Vydávala sa jej spolužiačka, pričom ostatné spolužiačky boli družičky, počula z neďalekého kultúrneho domu znieť hudbu a ona sa nemohla hýbať. Postupne si začala uvedomovať, že jej život smeruje ku koncu. Kňaza, ktorý spomína na toto dievča, zavolali k nej, keď mala vyše 20 rokov a zverila sa mu ako dokázala v kríži zostať trpezlivá a nezúfať si. Povedala: Stále som si spomínala ako som niekedy chodievala do kostola a tešila sa z Ježišovej prítomnosti. Moja myseľ je však stále pri ňom a zlo okolo seba sa snažím nevnímať. Verím, že čím menej radosti mi Ježiš dá na zemi, tým viac radosti zažijem s ním v nebi. O krátky čas po návšteve kňaza mladá žena zomrela.
Koľkým z nás, ktorí sme tu, chýba radosť z toho, že sme tu? Aj my môžeme mať zážitok s Božej prítomnosti, ale treba po ňom túžiť a urobiť pre to aspoň minimum – prísť načas a nevyrušovať ostatných po začiatku svätej omše hľadaním si miesta v kostole, vzbudiť si pred bohoslužbou úmysel a prežívať ju nábožne, modliť sa spolu s kňazom a prijať pozvanie na hostinu Baránkovu. Vtedy pocítime tak ako apoštoli, že Boží Baránok je s nami a je nám pri ňom dobre.
Svätá omša je pre nás to, čo bolo premenenie Pána pre apoštolov. Pri nej odpočívame v tieni Ježišovej lásky, osviežujeme sa jeho slovom, modlitbou, spevom a mnohí aj svätým prijímaním. Potom odpočinutí a osviežení na duchu odchádzame s jeho požehnaním do každodenného života, aby sme ho bohumilo prežívali.