Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ,A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.’“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Mt 2, 1-12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Koľkokrát sa nám stalo, že sme niečo stratili, niekde sme to „zapatrošili“. Boli to možno okuliare, možno kľúče od bytu. Akonáhle sme zistili stratu, začali sme hľadať a všetko sme presnorili. Keď sme ale stratenú vec sme nenašli, tak sme začali uvažovať, že najskôr treba vymeniť zámok od bytu a od vchodu, že treba navštíviť očného lekára, aby nám predpísal nové okuliare a v duchu sme kalkulovali, koľko peňazí nás to bude stáť. A zrazu zázrak! Stratená vec sa našla! To bolo radosti! Iste sme si dali aj pevné predsavzatie, že budeme si dávať väčší pozor na svoje veci, aby sa nám v budúcnosti nestalo čosi podobné.
Aj dnešné Evanjelium sa nesie v ovzduší hľadania. Hľadajú traja múdri muži a túžia nájsť veľkého a mocného kráľa, ktorý prišiel na tento svet. Cesta k nemu ich stála veľa námahy a síl, ale neľutovali to, lebo si uvedomovali, že taký človek, ako je tento kráľ, ešte nikdy neprišiel na svet, a ani už nepríde. Oni merali cestu do Jeruzalema, ale on duševne spal. Boli presvedčení, že nový kráľ bude v kráľovskom paláci, ale tam ho nenašli. Ba čo viac, celý Jeruzalem bol zrazu na nohách a kráľovi Herodesovi to doslova vyrazilo dych. Hneď sa začal vyzvedať, kde sa to stalo, ako sa to stalo, prečo sa to stalo a ako je možné, že on o ničom nie je informovaný. Učenci tej doby, ktorí poznali Písma, to vedeli, ale nemali odvahu mu to povedať. A chýbala im aj odvaha, aby sa sami presvedčili, že Kráľ sa narodil. Boli ako tabuľky pri ceste, ktoré presne označovali cestu do Betlehema, ale oni po nej nešli. Prečo? Lebo pravda o Vykupiteľovi im bola nepohodlná, ba znamenala pre nich stratu postavenia, kariéry a dobrého života. Rovnaká situácia bola u židovských kňazov. Dobre poznali Písma, ale mali strach pred Herodesom aj pred ľudom, aby sa nepripojil na stranu Ježiša a oni by zostali bez ziskov i bez úcty. Boli podobní dvom žobrákom, ktorí žili za čias svätého Martina. Keď im ľudia zvestovali, že svätec vstupuje do mesta, povedali si: Poďme odtiaľto rýchlo preč, aby nás azda neuzdravil, z čoho by sme potom žili, ak by sme boli zdraví a nemohli by sme žobrať?
Aj náš život má byť poznačený hľadaním Boha. Koľkí ľudia pred nami krásne ukázali, že ten, kto ho nájde, je absolútne šťastný. Spomeňme také známe osobnosti, ako boli Newton či Pascal. Oni, keď našli Boha, boli šťastní a zmenilo to ich život.
Teraz sa nám natíska otázka: Ako je tomu vlastne dnes? Ako dnes ľudia hľadajú Mesiáša? A musíme doznať, že časy sa príliš nezmenili, že i dnes ho niektorí hľadajú, ale iní zasa ho nepotrebujú hľadať. Čo z toho, že mnohí sú pokrstení, pritom nechcú mať s Kristom nič spoločné a hanbia sa zaň, zatláčajú ho do úzadia, do studených kostolov, do mramorových svätostánkov. Ba snažia sa s ním vyjednávať, aby pripustil voľnejšie mravy, aby povolil pohodlný život, aby zrušil pôsty, sebazaprenia, zdržanlivosť ... Argumentujú tým, že ak to urobí, bude mať omnoho viac prívržencov. Ale nájdu sa i takí, ktorí na otázku: Kde je Kristus? iba myknú plecom a položia protiotázku: A to je kto?
Hľadanie Krista má veľký význam aj pre dnešného človeka! Správne to pochopilo veľké množstvo konvertitov, ktorí akonáhle našli Krista, ich život sa zmenil na nepoznanie. Povedzte sami, či to nie je krásne, ak niekto povie, že našiel Krista?
V roku 1933 celý kresťanský svet oslavoval 1900 rokov od smrti Ježiša Krista. Milióny pútnikov sa uberalo do Ríma. Medzi nimi putoval aj 27 ročný profesor Jozef Wei zo Singapuru. Putoval peši. Cesta mu trvala dva roky. Cestou si všímal život jednotlivých národov, ich kultúru, umenie, zvyky ... Keď v Ríme videl tie miliónové zástupy, ktoré zvelebovali Boha, celý natešený povedal: To je krása! Ale neviem pochopiť, že môže byť na svete toľko pohanov, ba čo viac, že môže byť toľko nerozhodných a ľahostajných kresťanov, keď toto všetko vidia?
Nepatrím medzi nich aj ja? Nie som tu dnes iba zo zvyku? Ako ja hľadám Ježiša? Je pre mňa Mesiášom? Dávam to najavo aj cez svoj život? Nedajme sa zahanbiť tromi mudrcmi. Oni boli pohania a predsa hľadali Ježiša. Hľadajme ho aj my! Hľadajme pravdu! Kľaknime si dnes k jasličkám a obetujme Ježišovi zlato našej čistej lásky, tymian našich pokorných modlitieb a myrhu vytrvalosti vo viere za každú cenu! Tak uznáme, že Ježiš je naším Bratom, Bohom a Spasiteľom, že len jemu patrí hold a plné kráľovské právo nad nami.
Pane, my ťa chceme hľadať, lebo len ty si cesta, pravda a život!