V Katolíckych novinách sa často objavujú správy o posviacke nových kostolov, ktoré si veriaci z malých dediniek postavili z vlastných milodarov a na stavbe odpracovali stovky brigádnických hodín, aby náklady na stavbu boli čo najnižšie.

Niečo podobné sa udialo aj po 1. svetovej vojne vo vysoko položenej štvrti rakúskeho mesta Innsbruck, kde stála malá kaplnka. Keďže však nestačila pre množstvo ľudí, veriaci sa rozhodli, že si postavia nový kostol z kameňa, ktorého v ich kraji bol dostatok. Vlastnými rukami začali nosiť kameň do hornej časti mesta. Muži ťahali plné vozíky, ženy nosili kamene v nákupných taškách a do práce podľa svojich síl sa zapojili aj deti. Kopa kamenia na kopci rástla zo dňa na deň. Ukázalo sa však, že vyniesť také množstvo kameňa, aké bude potrebné na celý kostol, si vyžaduje nadľudské úsilie. Po niekoľkých týždňoch ľudia zostali unavení a kameň už nosili iba tí najhorlivejší. Práve vtedy sa objavil oddiel asi dvesto vojakov. Boli mladí, silní a začali ľuďom pomáhať. Práca rýchlo postupovala, čo povzbudilo miestnych ľudí, aby sa opäť dali do nosenia kameňov. Keď sa dokončila stavba kostola, všetci boli naň hrdí a uvedomili si, že je to ich kostol, lebo každý jeden kameň bol posvätený ich vlastným potom.

V dnešnom evanjeliu Ježiš tiež hovorí o budove. Niežeby mu nezáležalo na stavbe nových kostolov určených na bohoslužby, ale dnes myslí inú stavbu, nie z kameňa a z tehál, ale z duší. Ježiš jej dal názov Cirkev, alebo Božie kráľovstvo na zemi. Táto stavba je budovaná zo všetkých ľudí, ktorí sú pokrstení, veria v Krista a snažia sa žiť podľa jeho učenia. To oni sú živými kameňmi, spojenými spoločnou vierou a láskou. Najdôležitejším kameňom – základom, na ktorom spočíva celá stavba, je Peter. Veď sám Ježiš ho nazval skalou čiže kameňom a urobil ho základom Cirkvi. Stalo sa tak blízko Cézarey Filipovej, keď Peter vyznal, že Ježiš je Bohom: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Keby sa aj nás niekto opýtal, ktorá náboženská pravda je najdôležitejšia, tiež by sme odpovedali s Petrom, že Ježiš je Božím Synom, teda pravým Bohom, ako jeho Otec. Kto neverí v túto pravdu, nemôže sa volať kresťanom.

Ježiš urobil Petra svojím nástupcom, námestníkom, prvým pápežom. Dal mu moc viesť a spravovať Cirkev: Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi. Kľúče sú symbolom moci, preto aj umelci znázorňovali apoštola Petra s kľúčmi v ruke. Peter viedol Cirkev 25 rokov, až do svojej mučeníckej smrti za cisára Nera v Ríme v roku 67. Je pochovaný pod bazilikou, ktorá nesie jeho meno. Po ňom prichádzali ďalší pápeži, ktorých do našich čias bolo 265. Ten dnešný Peter má meno Benedikt XVI.

Nebol to však iba Peter, ktorý uveril, že Ježiš je Syn Boží. Uverili aj ostatní apoštoli a túto vieru potom šírili a odovzdávali svojim nástupcom. Aj my veríme v Ježišovo Božstvo, sme kresťania, nesúci jeho meno, patríme do Cirkvi a sme živými kameňmi, z ktorých je vybudovaná jeho Cirkev, ktorá dnes počíta vyše miliardy ľudí. To je Boží ľud, Božie kráľovstvo na zemi. Cirkev je tu už dvetisíc rokov a bude do konca sveta, lebo pekelné mocnosti ju nepremôžu.

Na konci 2. svetovej vojny sa na námestí svätého Petra v Ríme stretlo množstvo mladých ľudí, ku ktorým sa prihovoril pápež Pius XII. Okrem iného povedal: Keby ste dokonca aj videli zrúcaniny tohto prekrásneho chrámu, akým je bazilika svätého Petra, pamätajte, že to nie je koniec Cirkvi, ale iba zničenie jej nádhernej svätyne. Cirkev ste totiž vy, všetci spolu a každý z vás osobitne!

My môžeme k týmto slovám dodať, že keby zbúrali baziliku svätého Petra a stovky iných chrámov, a bolo by uväznených veľa biskupov a kňazov, to by vôbec neznamenalo koniec Cirkvi. Ona existuje, kým sú kresťania, ktorí veria v Ježiša Krista. Cirkev ale môže rásť, alebo sa zmenšovať. Rastie vtedy, keď sú krstení noví ľudia, ktorí žijú podľa evanjelia a zmenšuje sa vtedy, keď niektorí prestávajú veriť a opúšťajú zásady evanjelia. Vtedy sú podobní kameňom, ktoré vypadávajú zo stavby Cirkvi, lebo už ich nedrží viera ani láska. No aj napriek tomu Cirkev neprestane existovať, lebo o nej platia slová jej zakladateľa: Pekelné brány ju nepremôžu.

Spytujme si dnes svedomie, akým kameňom v stavbe Cirkvi som ja. Poďakujme sa Ježišovi, že ju založil a my máme tú milosť byť jej členmi. Zároveň však prosme, aby sme sa od Krista nikdy neodlúčili a zostali živými kameňmi tejto nádhernej stavby.