Koľkokrát v živote sme boli na seba hrdí? Je to v človekovi, že sa rád pochváli a je rád chválený. Dobre mu padne, keď o sebe môže povedať: To som ja urobil… To som ja vymyslel… To som ja zaobstaral… Nebyť mňa, tak by sa to nikdy neurobilo… Máme však jedno múdre príslovie, ktoré hovorí: Samochvála smrdí… A je pravdivé, lebo nás chce udržať pri zemi a nabáda nás k pokore. Opakom samochvály je práve pokora.

Katolícka morálka o pokore hovorí: Je to kresťanská čnosť, ktorou veriaci uznáva svoju nehodnosť a hriešnosť pred Bohom a pred ľuďmi podľa Kristových slov:

„Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“. Krásny, priam učebnicový príklad pokory, nachádzame v dnešnom evanjeliu. Ukazuje nám ju pohanská žena, ktorá Ježišovu skúšku zvládla na výbornú.

Táto neznáma žena pochádzala z okolia Týru a Sidonu, čo bol kraj, ktorým Židia opovrhovali, lebo tam žili pohania. Žena si dovolila predstúpiť pred Ježiša a prosiť ho. Jej konanie by nám ani nepripadalo zvláštne, veď koľkí aj nežidia prosili Ježiša o pomoc. Nás skôr zaráža Ježišovo správanie. Pripadá nám neadekvátne, ba až drzé, na čo sa žena mohla viackrát uraziť a nahnevaná, poprípade s nadávkami na perách, od neho odísť.

Slušne na Ježiša volala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch. A čo Ježiš? Vôbec nereagoval na jej prosbu. A keď jej krik neprestával, začalo to vadiť už aj apoštolom, ktorí sami naliehali na Ježiša: Pošli ju preč, lebo kričí za nami. Na upozornenie apoštolov ženu opäť akoby nevnímal a iba im vysvetlil svoje správanie: Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela. Týmito slovami Ježiš selektuje Židov a pohanov. To najväčšie uponíženie ju však iba čakalo: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. Tak toto by sme hádam nevydržali ani my. Žena však uznáva svoju nehodnosť a nepatrnosť pred Bohom a oponuje: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Mala pravdu, lebo v tých časoch sa jedlo iba rukami, pričom na stole nesmel chýbať čerstvý chlieb, do ktorého si stolujúci utierali mastné prsty. Z chleba urobili guľôčku a hodili ju pod stôl, kde už na pochúťku čakali psy.

V tej chvíli sa skončila Ježišova skúška, hlas mu zmäkol, ženu pochválil, a to spôsobom, ktorý použil iba niekoľkokrát: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš. A Matúš dodáva: A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

V dnešnom príbehu víťazí na celej čiare pokora. A my už iste začíname tušiť, prečo bol Ježiš na onú ženu drsný. Chcel zahanbiť „pravoverných“ Židov, ktorí boli zvyknutí na narábanie v rukavičkách a pri prvom neúspechu boli schopní človeka odsúdiť. Zároveň chce Pán dať lekciu aj nám, lebo aj my máme veľmi často problémy s pokorou.

Modlíme sa, pravidelne o čosi prosíme, pritom však máme pocit, že Boh nás nechce vypočuť. Napokon to už neznesieme, hodíme rukou a urobíme dva uzávery: začneme pochybovať o sile modlitby, prinajhoršom o existencii Boha. Keď nám nevyjde modlitba, dáme na svätú omšu, aby sme cez kňaza prosili na určitý úmysel. Ale ak ani to nevyjde, zostávame urazení, že Boh stále mlčí. Najviac nás však trápi, že obyčajne sa darí tým, ktorí nechodia do kostola, nemodlia sa, nepristupujú k sviatostiam… To už neznesieme a mnohí z nás vlažnejú vo viere, alebo odpadávajú od nej. Istá žena mi pred časom povedala, že Boh je na vine jej trápeniu, a preto už rok nebola v kostole, hoci predtým tam chodila denne a pristupovala k sviatostiam, a ani sa nemodlí…

Ale naozaj je Boh na vine? Naozaj nepočuje naše modlitby a vzdychy? Boh nás skúša, ako skúšal onú ženu. On ju veľmi dobre počul, on o nej veľmi dobre vedel. A vie aj o nás a počuje aj nás. A ak uvidí v našom srdci pokoru a odovzdanie sa do jeho rúk, vtedy vyslyší aj nás a povie: Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.

Dvaja chlapci pomohli na ulici starému mužovi a zaviedli ho domov. Tam im prezradil, že je čarodejník a za odmenu splní každému z nich jedno prianie. Prvý chlapec povedal: Chcem byť najvyšší na svete… A bol. Robil obrovské kroky a čoskoro pochodil celý svet. Hoci všetko poznal, videl, všade bol, chýbalo mu šťastie. Túžbou druhého chlapca bolo: Chcem byť najmenší na svete. Aj jemu sa prianie vyplnilo. Lúka, po ktorej bežne chodil, stala sa preň džungľou, ktorú snáď neprechodí cez celý život. Neustále spoznával čosi nové, a práve preto sa cítil byť šťastný.

Aj my si musíme uvedomiť, že oproti Bohu sme najmenší a nepatrní a práve v maličkostiach života máme objavovať Božiu dobrotu a lásku. K tomu však je potrebná pokora. Preto sa o ňu usilujme a nezabúdajme, že pokorného človeka Boh odmení, ako odmenil aj onú kanaánsku ženu: Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.