Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

3. pôstna nedeľa – rok B

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Jn 2, 13- 25

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

Vyhnali ste už niekedy z domu, z chodby v činžiaku, zo svojho pozemku niekoho, kto sa nevedel „vpratať do kože“ a robil zlo? Niekoho, koho hriech sa už nedal viacej tolerovať?
Ježiš to urobil. Vyhnal z chrámu tých, ktorí z neho robili tržnicu. Na týchto, takzvaných veriacich, ktorí z chrámu bohatli, platila výčitka proroka Izaiáša: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. A hoci títo ľudia žili v hriechoch, boli so sebou spokojní a utešovali sa tvrdením, že iní sú ešte horší ako oni.
Vedomie hriechu prechádza dejinami ľudstva od prvých výčitiek svedomia po páde prvých ľudí, cez Kaina, ktorý priznáva vinu za vraždu brata a bojí sa, že ľudia ho budú pre tento skutok prenasledovať, ukazovať na neho prstom, až napokon ho zabijú. Pripomeňme si kráľa Dávida, ktorý tiež zhrešil, ale potom konal veľké pokánie. Ku kajúcnosti vyzývali izraelský národ aj proroci, ktorí sa stali jeho živým svedomím. Ukazovali, že verejné hriechy národa, ako bol odpad od viery, nemravnosť, lakomstvo, pripodobňovanie sa zvykom okolitých národov…, boli neskôr príčinou politickej aj náboženskej skazy národa. A keď sa Židia vracali domov zo zajatia, ich vodcovia zdôrazňovali, v čom vidia záchranu pre budúcnosť – vrátiť sa k vernosti Bohu a k zachovávaniu jeho zákona.
Na obzore dejín sa v istom období objavil Ján Krstiteľ, ktorý hlásal pokánie a hoci kázal ešte so starozákonnou tvrdosťou, prorocky už ukazoval na nového ducha kajúcnosti. Hovoril: Nikoho nepodvádzajte, neokrádajte, nevyberajte viac ako sa má, neutláčajte…
Napokon prichádza Kristus, ktorý do pokánia vkladá Božiu lásku a milosrdenstvo. Jasne to vystihuje v podobenstve O márnotratnom synovi. Ale od tých, ktorých uzdravil, požaduje radikálnu zmenu života: Viac už nehreš! Nikomu však neodmieta odpustenie. Preto aj večer, prvého dňa po zmŕtvychvstaní, dáva apoštolom moc odpúšťať, ale aj zadržať hriechy. Tým jasne poukazuje, že v jeho mene majú súdiť ľudské činy.
Kresťania od počiatku vedeli, že moc odpúšťať hriechy bola daná Cirkvi. Za najťažšie sa považovali odpad od viery, vražda a cudzoložstvo. Zvlášť v dobách prenasledovania niektorí dokonca tvrdili, že odpad od viery je neodpustiteľný. Časom počet hriechov, ktoré museli prejsť sviatosťou zmierenia sa menil a rástol. Vplyv na to malo pohoršenie z hriechu, ktoré vplývalo tak na kresťanov, ako aj pohanov. Prísnosť sa nezastavila ani pred mocnými tohto sveta. Svätý Ambróz vylúčil z účasti na veľkonočnej bohoslužbe samotného cisára Theodosia, ktorý v Solúni nariadil pozabíjať vojakov zapletených do sprisahania proti nemu.
Z verejných hriechov sa hriešnik vyznal biskupovi, ktorý ho prehlásil za kajúcnika. Pokánie konal verejne, ale nemohol ešte pristupovať k svätému prijímaniu. Okolo roku 600 začal zvyk spovedania sa aj z hriechov, ktoré neboli spáchané verejne. Za tieto hriechy sa rozhrešenie udeľovalo okamžite a pokánie sa konalo súkromne.
Veriacim, ktorí sa vyhýbali spovedi, nariadila Cirkev na IV. lateránskom koncile v roku 1215, aby aspoň raz do roka sa vyspovedali a prijali Eucharistiu. Až v neskorších časoch sa začala praktizovať tzv. spoveď zo zbožnosti, ku ktorej kajúcnikov priviedli zvláštne príležitosti ako sú Vianoce, Veľká noc, narodeniny, úmrtie v rodine, výročie sobáša… Dokonca v stredoveku platila zásada, že na stavbe domu smel pracovať iba ten, kto bol bez hriechu.
Pre tých veriacich, ktorí však chcú viesť opravdivý kresťanský život, je potrebná častá sviatosť zmierenia. Tak ako si často upratujeme byt, v ktorom žijeme, mali by sme si často upratovať aj dušu. Vtedy totiž kňaz môže dušu viesť a pravidelné prijímanie Eucharistického Krista nám dáva silu, aby naša túžba po obnove vo svätej spovedi bola pevná a rozhodná.
Čo myslíte, keby sa teraz Ježiš prechádzal pomedzi nás, nechal by nás tu všetkých? V akom stave je moja duša? Kedy som naposledy pristúpil k sviatosti zmierenia? Mala táto sviatosť pre mňa osoh alebo to bola iba zvyková záležitosť, aby bola spokojná moja mama, manžel/manželka, kňaz z príbuzenstva…?
Nedávno bola v médiách zaujímavá debata o informačných technológiách a ich účinku na celú spoločnosť. Poslucháčov mohla zaujať poznámka jedného z diskutujúcich, ktorý upozornil na nebezpečenstvo, že doslova záplava informácií veľmi často vedie k takému povrchnému chápaniu vecí, že je jednoduché napokon dôjsť aj k mylným uzáverom.
Záplava informácií a denno-denne presviedčanie, že žijeme v časoch, kedy je všetko možné a dovolené, privedú človeka k presvedčeniu, že hriech neexistuje. On však existuje a my to veľmi dobre vieme. Preto aj hlavným zmyslom pokánia je a zostane návrat milosti posväcujúcej do duše.
Vážme si sviatosť zmierenia ako prostriedok nášho priblíženia sa k Bohu a v žiadnom prípade nemajme pred ňou strach. To nie je sviatosť strachu, ale Božieho milosrdenstva.
Pýtate sa: Kedy mám teda chodiť k spovedi? Vtedy, keď by ma tu už Ježiš nenechal pokojne sedieť…

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00
Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Liturgický kalendár

Štvrtok - 3.12.
Svätého Františka Xaverského, kňaza
(spomienka)
Piatok - 4.12.
Svätého Jána Damascénskeho, kňaza a učiteľa Cirkvi
Svätej Barbory, panny a mučenice
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 6.12.
2. adventná nedeľa
Pondelok - 7.12.
Svätého Ambróza, biskupa a učiteľa Cirkvi
(spomienka)
Utorok - 8.12.
PRIKÁZANÝ SVIATOK – Nepoškvrnené počatie Preblahoslavenej Panny Márie
(slávnosť)
Viac ...


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov. sv. Ignác z Loyoly

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov. sv. Ignác z Loyoly