Aj keď to nedáme najavo, u mnohých ľudí nám vadí nevďak. Snažíme sa im byť na pomoci, usilujeme sa o dobré medziľudské vzťahy, často za cenu vlastného pohodlia alebo aj zdravia, a ľudia to prijímajú akosi automaticky. A tak smutne musíme konštatovať, že vďačnosť nie je vrodená čnosť a človek prichádza na svet ako egoista. Veď už malé dieťa siaha po všetkom, všetko chce mať iba pre seba a rodičia by dlho vedeli rozprávať o tom, aká je to námaha naučiť dieťa povedať: ďakujem!

Ale aj mnohí dospelí sa správajú ako deti, lenže oni nevďačnosť dokážu zamaskovať za rozličné dôvody. Načo ďakovať učiteľovi za námahu s dieťaťom, veď berie za to plat. Prečo ďakovať poštárke, veď to tiež nerobí zadarmo. A začo ďakovať lekárovi? Za to, že sme dlho čakali v ordinácii alebo za to, že sa poriadne na nás ani nepozrel? Veď tiež to nerobí zadarmo!

Dnešná doba zmenila vďačnosť za akýsi výmenný obchod. Pozornosť za pozornosť, službu za protislužbu, čím vzniká reťazová reakcia, pri ktorej sa jedna služba viaže na druhú. Musím jej zagratulovať k meninám, lebo aj ona zagratulovala mne… A čo mi vlastne darovala? Aha, kyticu a čokoládu… To isté jej musím darovať aj ja…

Všeobecne však panuje názor, že nevďak vládne svetom. Tým vzácnejšia je každá výnimka. U mnohých ľudí zatvrdne nielen koža, ale aj srdce. Kresťan by sa mal pred tým chrániť tým, že robí z lásky k Bohu to, čo od neho žiadajú ľudia. Škoda, že na svete je tak málo vďačnosti, lebo práve tým ľudia strácajú možnosť, mať sa dobre. Buďme vďační ľuďom, ktorí nás zbavili niečoho nepríjemného. Táto vďaka je priam povinná. Ale je ešte aj iný druh vďačnosti, ktorý patrí k najčistejším prameňom radosti. Je to vďačnosť za to, čo človek má.

V nemocnici ležali vedľa seba dvaja pacienti, ktorí sa časom skamarátili. Jeden slepý a druhý bez nôh. Slepý hovoril sestričke: Chudák môj kamarát, ktorý nemôže chodiť. Po celý život bude odkázaný už iba na vozík. Stále bude potrebovať pomoc, ako malé dieťa. To ja sa mám lepšie, lebo moja žena ma povedie na prechádzku, kam len budem chcieť. Keď bol slepý na vyšetrení, zasa beznohý sa prihovoril sestričke: Ten môj kamarát je chudák. Celý jeho život bude vlastne noc. Už nikdy si neprečíta noviny, neuvidí slnko… A priam filozoficky pokračoval: A väčšina ľudí má zdravé nohy aj oči, má jedlo, prístrešie a všetkého dostatok a pritom nemyslia na tých, ktorým to chýba.

Dnešný svet je veľmi komplikovaný. Koľko je ľudí, ktorí pre nás pracujú a my ich nevidíme, lebo sú anonymní? Komu sa máme poďakovať napríklad za chlieb, keď prešiel toľkými rukami, za vysypanie odpadkov, za sprostredkovanie elektriny alebo plynu? A keďže máme v týchto prípadoch problém s vďačnosťou, o čo komplikovanejšie je to s vďačnosťou Bohu? Hoci je pôvodcom všetkého, zostáva zahalený akoby nepriehľadným závojom. Pritom všetko pochádza z jeho otcovskej dobroty, ale búrlivý vývoj predchádzajúcich desaťročí, vedecký rozmach a technické vynálezy doslova vtiahli človeka do takej nezávislosti, že ho ani nenapadne, že by niečo dostal od Boha. Pritom zabúdame, že schopnosti, talenty, zdravé ruky…, to všetko je od neho.

Kristus sa pred dvetisíc rokmi tiež dočkal nevďaku. Desať ľudí zbavil najobávanejšej choroby – malomocenstva, ale iba jedinému stálo za to, aby sa vrátil a poďakoval. Zvyšní deviati sa nevrátili, lebo mysleli len na to, aby dobehli, čo v chorobe zmeškali.

Ďakovať znamená vrátiť sa. Podľa ľudského počítania vrátiť sa znamená, stratiť čas. Kristus však návrat uzdraveného okomentoval slovami: Vzdal Bohu slávu. Prosme Pána, ktorý poznal ľudský nevďak, aby nás naučil byť vďačnými a vracať sa. Byť vďačnými Bohu, aj ľuďom.