Niektorí ľudia milujú jarnú prírodu a vravia, že preto je taká krásna, lebo sa v nej nič neopakuje. V prírode vládne rozličnosť. Nenájdeme v nej dva rovnaké potoky, kvety, stromy… To isté platí aj o ľuďoch. Nenájdeme dvoch ľudí, ktorí by si boli telesne rovnakí a už vôbec ľudí, ktorí by si boli duchovne rovnakí. Niekomu sa stačí iba najesť a napiť, iný zasa túži po duchovnom pokrme tak, že rád číta, vzdeláva sa a je pozorný k iným. Niekto sa zameriava iba na pozemský život, iný premýšľa aj o živote na druhom svete. V tom by samozrejme nebola chyba, že sme rozmanití, veď tak je tomu aj v prírode. Chyba je však v tom, že pre rozdielnosť sa dokážeme nenávidieť a prenasledovať.

Aj prví kresťania boli prenasledovaní tými, ktorí inak zmýšľali, a aby prenasledovanie neznášali s ťažkým srdcom, apoštol Peter im píše takéto povzbudenie: Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.

Prvých kresťanov prenasledovali Židia, lebo ich považovali za zradcov, ktorí zanechali židovské náboženstvo a uverili v nové náboženstvo. Prenasledovali ich aj pohania, ktorí ich zasa vnímali ako nepriateľov štátu a cisára. My však vieme, že neboli ani zradcami, ani rozvracačmi štátu. Oni iba verili, že Ježiš Kristus sa za všetkých obetoval na kríži, schádzali sa v nedeľu, aby slávili Eucharistiu, modlili sa za kráľa, cisára, Židov i pohanov a milovali sa navzájom ako bratia a sestry, pričom boli pozorní aj k nepriateľom. Čo na tom bolo zlé? Apoštol Peter ich varuje iba pred jediným: Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej, alebo zločinec, alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan; nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom. A Ježiš dodáva, nech sa prenasledovaní pre jeho meno radujú, keď hovorí: Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

Ježiš chce týmito slovami povedať, že každý, kto pre Božie meno dokáže na svete niečo pretrpieť, dokazuje, že jeho viera je silná a nádej pevná. Pre takého človeka je pozemské prenasledovanie ako skúška a ten, kto v nej obstojí, má veriť, že sa mu vyplní to, v čo veril a prízvukuje, že prenasledovanie pre Boha na svete vždy bolo a bohužiaľ, aj bude.

Pekne o tom píše významný spisovateľ Giovanni Papini (1881 – 1956). Keď mal 8 rokov a chodil do školy, istý roľník doniesol do triedy veľký kôš čerešní. Učiteľ si každého žiada zavolal ku katedre, podal mu za hrsť čerešní a povedal: To máš za usilovnosť a slušné správanie. Potom išiel vyprevadiť darcu. Sotva však vyšiel z triedy, žiaci začali čerešne jesť a hádzať po sebe kôstky. Celá trieda bola o chvíľu plná kôstok. Divokej zábavy sa ale jeden žiak nezúčastnil – Giovanni Papini, ktorý držal všetky čerešne v ruke a ani jednu nezjedol. Pomyslel si: To je zlá zábava a ja sa jej nezúčastním. Spisovateľ pochádzal zo židovskej rodiny, dal sa študovať Sväté písmo, stal sa kresťanom a napísal knihu Život Krista. Bola to najčítanejšia kniha v tej dobe. Napísal aj ďalšie knihy s náboženskou tematikou, v ktorých zastáva kresťanstvo pred jeho odporcami. Počas vojny bol prenasledovaný, skrýval sa pred Nemcami a napokon ťažko ochorel – ochrnul a oslepol. Často sa mu iní posmievali: Ako môžeš ty, ktorý tak ťažko trpíš, ešte veriť v Boha?

Aj my sme dostali od Boha veľký dar – vieru v neho a veríme, že hoci sme slabí, milujeme ho. Nedajme sa znechutiť, ak sa nám pre to niekto vysmieva, lebo podľa Ježišových slov, toto utrpenie znamená účasť aj na jeho utrpení, aj oslávení.