Medzi tými, čo prežili zničenie Nagasaki atómovou bombou, bol aj profesor medicíny Takashi Nagai (1908 – 1951). Zasiahlo ho rádioaktívne žiarenie a týždeň sa zmietal medzi životom a smrťou. Keď sa prebral z agónie, povedal si: Ak mi Boh dožičí život, budem pracovať pre svojich bratov. Vrátil sa do zničeného mesta, uprostred trosiek si postavil barak a býval v ňom aj s rodinou. Vedel, že nie je zdravý a o niekoľko rokov podľahne leukémii. Kým mu sily stačili, prednášal v provizórnej posluchárni a z malého platu pomáhal aj iným. Potom prežil štyri roky pripútaný na lôžko, ale ani tam nezaháľal. Na malej doske, ktorá mu nahrádzala písací stôl, vytvoril povestné dielo – Zvony Nagasaki. Zomrel s vierou vo vzkriesenie v máji 1951.

Vieru vo vzkriesenie v nás vzbudzuje aj dnešné evanjelium: Šimon Peter vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.

Vo svete pôsobia ničivé a rozkladné sily, a to nielen v Kristových časoch alebo v časoch druhej svetovej vojny, ale výsledky ich zákernej činnosti vidíme aj dnes. Sú zriedkavosťou vojny a teroristické akcie? Nečítame a nepočúvame denne o obetiach živelných pohrôm a nešťastí? Nie sú nemocnice preplnené chorými a neotvára zem cintorínov príliš svoje ústa, aby pohltila bezduché telá? Nestretávame sa denne s nespravodlivosťou a zlobou ľudí? A koľkokrát nás sklamali aj najbližší?!

Zoči-voči tejto skutočnosti strácame odvahu a vieru, že aj naším pričinením by sa mohol svet zmeniť, z čoho bývame veľmi sklamaní. Manželia neveria, že by mohli zmeniť svoj rodinný život, a preto sa rozvádzajú; v zamestnaní mnohí veria, že oni to v práci „nevytrhnú z biedy“, a preto pracujú povrchne, bez záujmu a nesvedomito. Mnohí nedôverujú sami sebe a pritom vzdychajú, že oni už iní nebudú, a tak sa nechajú unášať vírom svojich vášní. Ďalší tvrdia, že život je krátky, a preto ho treba naplno využiť, samozrejme pre seba, takže na druhých neostáva čas. A sú aj takí, ktorí budú svätosväte tvrdiť, že sa neoplatí robiť iným dobro, lebo ľudia sú veľmi nevďační.

A my sa pýtame: Skadiaľ vziať odvahu, začínať odznova každý deň a odkiaľ brať istotu, že to nie je zbytočné? Skadiaľ bral istotu a odvahu Takashi Nagai? Bolo to z viery v Boha. On dobre vedel, že aj Kristus prišiel na rumovisko a nedal sa odradiť ani smrťou od služby ľuďom, a ani od vernosti Bohu. Vedel, že Ježišov život nebol iba zúfalým pokusom, ktorý sa skončil nezdarom, ale bol presvedčený, že až vtedy sa zlo úplne odstráni, keď zoberieme na seba jeho následky a dobro zvíťazí, keď človek kvôli nemu dokáže obetovať

všetko, aj vlastný život. Lebo tým úplne odmietne zlo a otvorí sa najväčšiemu dobru – Bohu. To, že Boh túto dôveru nesklame, dokazuje nám Kristovo zmŕtvychvstanie.

Táto perspektíva zachráni aj nás pred strachom zo zla, pred znechutením a pred stratou odvahy. Iba Ježiš a jeho víťazstvo nám dá odvahu začať znova, hoci aj na rumovisku, či už vo vlastnom živote, vo vlastnej rodine, v pracovnom kolektíve, medzi spolužiakmi alebo v spoločenstve. Možno sa nám za našu dobrotu a lásku dostane nevďak. Možno iní to budú považovať za samozrejmosť a vôbec si nevšimnú, koľko nás to stojí obetí a námah. Možno dostaneme ten istý plat ako kolega, ktorý sa ulieva alebo známku, akú má spolužiak, ktorý sa vôbec neučí. Možno neurobíme žiadnu kariéru, lebo sme nepoužili tvrdé lakte, nevstúpili do tej „správnej“ strany a zostali verní svojmu svedomiu. Možno sa stretneme s nepochopením doma, pri vlastnom manželovi či manželke a vo vlastnej rodine. Možno budeme počuť výčitku: Prečo ty musíš byť iní ako sú ostatní? Možno práve na našu hlavu sa zosypú nešťastia, staneme sa obeťou nespravodlivosti, hoci dobrovoľne sme nikomu nechceli ublížiť.

Vtedy sa budeme pýtať: Prečo? Odpoveď nám dáva Ježiš: Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí; lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.

Ježiš nechce, aby sme boli agitátormi a rečnením lanárili ľudí do Cirkvi, ale chce, aby sme žili tak, aby sa on prejavoval v našom živote. Pekne odpovedal istý belgický robotník na otázku ako on šíri vieru vo svojom okolí: O viere a o Kristovi rozprávam iba vtedy, keď sa ma niekto opýta. Ale žijem tak, aby sa ma pýtali…

Skôr ako sa vrátime do každodenného života, obráťme sa na Pána s prosbou ako to robieval svätý František: Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu.

Povzbudení skúsenosťou apoštolov Petra a Jána, ktorí videli prázdny hrob a uverili, modlime sa, aby aj náš život viery rozprával o zmŕtvychvstalom Kristovi!