Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Sviatosť pomazania chorých

Mgr. Tomáš Krampl

Choroba a  chorí

Výročná štatistika z roku 2017 vyjavila jedno neutešené číslo: iba 10,64 % z celkového počtu pochovaných bolo zaopatrených. O čom toto červené číslo svedčí? Odhaľuje nám zmes nevery a strachu, resp. hlbšie nahliadajúc neznalosť dôležitosti určitých prostriedkov k spáse. Ľudia sa sústreďujú na to, aby človek čo najmenej trpel, aby bol v psychickej pohode, aby mal dostatok stravy, tekutín, zdravotnícke a opatrovateľské zabezpečenie, no to je všetko len starostlivosť o choré a staré telo. A kde je duša? Neexistuje? Alebo, ak áno, jej pokoj závisí len a hlavne od týchto faktorov? Náboženská oblasť nie je integrálnou súčasťou človeka alebo je len príveskom? Večný život je realita alebo vôbec nie je? A ak je, závisí len a hlavne od našej dobroty alebo nebodaj len od materiálneho zabezpečenia chorého? Netreba sa o spásu duše namáhať viac, ako o spásu tela? Najmä pôstne obdobie je pre nás časom milosti, Božej priazne, a teda máme v ňom ľahšiu šancu sa obrátiť, čo znamená, podľa Svätého Písma, zmeniť najprv zmýšľanie. Preto sa budeme snažiť v priebehu nasledujúcich troch čísiel Prameňa predložiť podnety katolíckej náuky na podnietenie spomenutej zmeny zmýšľania.
Dnes chceme uvažovať nad témou: Choroba a chorý človek. Choroba, ako nedostatok zdravia ľudského organizmu, či ľudskej duše, podrobujú ľudský život skúške. Je to skúška jednak existenciálna, jednak sociálna a jednak náboženská.
1. Bytostne (existenciálne) - človek nielen pociťuje telesnú bolesť a nepohodu, ale je vystavený a fyzicky spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť, ona ohlasuje a často aj uskutočňuje náš koniec. Je to niečo v nás, čo nás určitým spôsobom vždy ohrozuje na živote. Preto choroba môže viesť k úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu, ale môže urobiť človeka aj zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
2. Sociálne - spôsobuje choroba sociálnu izoláciu, chorý je prinútený k nečinnosti, je oslabený v žití vzťahov a sebadarovaní sa. Už nedokáže urobiť pre druhých toľko, koľko by chcel, no zároveň sa stáva sociálne odkázanejším, potrebuje opatrovateľov viac ako by chcel.
3. Nábožensky - choroba berie človeku z rúk jeho úplnú disponovateľnosť sebou samým, „nemáme sa v rukách“, zjavuje mu jeho stvorenosť, teda že má určitú kazovosť bytia, nie je neporušiteľný ako Boh, ale naopak prirodzene smrteľný. Zo stvorenosti  vyplýva aj jeho odkázanosť na Boha a jeho ohrozenosť inými tvormi zeme; ďalej choroba mu zjavuje jeho hriešnosť, lebo choroba je v konečnom dôsledku následkom dedičného hriechu, odvrátenia sa od Boha
Starý zákon obsahuje mnoho situácií chorých, ktorí ronia slzy pred Bohom, volajú k nemu a od neho Pána života a smrti si vyprosujú uzdravenie: Zohnutý som a veľmi skľúčený, smutne sa vlečiem celý deň. Bedrá mi spaľuje horúčka a moje telo je nezdravé. Nevládny som a celý dobitý, v kvílení srdca nariekam. Pane, ty poznáš každú moju túžbu; ani moje vzdychy nie sú skryté pred tebou. Srdce mi búcha, sila ma opúšťa i svetlo v očiach mi hasne. Priatelia moji a moji známi odvracajú sa odo mňa pre moju biedu, aj moji príbuzní sa ma stránia (Ž 38,7-12). A v 6. Žalme nachádzame úpenlivé volanie k Bohu: Zľutuj sa, Pane, nado mnou, lebo som nevládny, uzdrav ma, Pane, lebo sa mi kosti chvejú. Aj dušu mám už celkom zdesenú. Ale ty, Pane, dokedy...? Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný. Veď medzi mŕtvymi nik nemyslí na teba. A kto ťa môže chváliť v podsvetí? Už ma vyčerpalo vzlykanie, lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču, slzami máčam svoju posteľ (Ž 6,3-7).
Izrael zároveň nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život. Hoci kniha Jób, ktorá rieši otázku zmyslu utrpenia a choroby, najmä otázku: Prečo trpí spravodlivý?, polemizuje s názorom Jóbových priateľov, že Boh zosiela trápenie iba na hriešnika, nepopiera, že prvotnou príčinou je hriech, odvrátenie sa od nebeského Lekára. Boh však nakoniec odmeňuje spravodlivého Jóba a uzdravením mení jeho zlý osud. Choroba sa tak u spravodlivého Jóba chápe viac ako tajomná a ťažko vysvetliteľná Božia skúška. Okrem zmyslov choroby ako preskúšania spravodlivého, prípadne trestu nespravodlivého za hriech ohlasuje prorok Izaiáš už v Starom zákone ďalší zmysel choroby: ako vykúpenie za hriechy iných: Môj spravodlivý (trpiaci) služobník ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy (Iz 53,11b). Izaiáš priamo hovorí o Mesiášovi ako o tom, ktorý niesol naše neduhy a vzal na seba naše bolesti. (...) On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili (Iz 53,4a.5b), a na inom mieste ohlasuje, že raz pre Sion nadíde čas, keď Pán Boh odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu: Nik z obyvateľov nepovie: ,Chorý som.‘ Ľudu, čo tam býva, je odpustený hriech (Iz 33,24). Pre veriaceho a pokrsteného človeka, ktorý je tajomne spojený so samým Ježišom Kristom, sa tak choroba stáva osobitnou účasťou na Ježišovom kríži, teda má tiež výkupnú hodnotu, lebo chorý trpí s Kristom. Tak môže premeniť svoje utrpenie a chorobu na zmiernu obetu za hriešnikov, neveriacich a inak zúbožených ľudí, ba dokonca aj ako zadosťučinenie za svoje hriechy. Jedna múdra babička raz odpovedala na otázku kňaza, či nefrfle pri svojej chorobe, že nie, lebo má za čo trpieť, veď si zaslúži. Veriaci človek vie, že má za čo trpieť vo všetkých ohľadoch a jeho utrpenie je dažďom Božej milosti pre tých, ktorým chýba. Apoštol Pavol by dodal, že takto trpiaci a chorý kresťan na svojom vlastnom tele dopĺňa to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev (Kol 1,24). Jeden úd Cirkvi trpí zástupne za druhý, aby sa uzdravilo celé telo Cirkvi. A to je prejav veľkej lásky a duchovnej sily, keď sa niekto dokáže obetovať pre druhého prijatím choroby a utrpenia.
Všimnime si veľmi povzbudzujúce slová koncilových otcov 2. Vatikánskeho koncilu v ich Posolstve chorým: Kristus nezničil bolesť, ani nám naplno nezjavil jej tajomstvo. No vzal ju na seba, a to nám stačí, aby sme pochopili jej hodnotu. Vzmužte sa teda všetci, čo viac ako iní cítite ťarchu kríža... Vy ste bratmi trpiaceho Krista. S ním, ak chcete, môžete zachrániť svet (Rím 8.12.1965).

Ježiš a  chorí

Aké sú náboženské východiská z  choroby a ako Ježiš pristupoval k  chorým?

Ak chorý číta evanjelium, tak ho môže naplniť chytľavá nádej, lebo je plné uzdravení chorých! To, čo chorým prináša Ježiš, je uzdravenie. U Ježiša bieda chorých vyvoláva súcit a zároveň aj rozhodné konanie, v ktorom preniká a zjavuje sa akoby spod „pokrievky jeho človečenstva“ jeho božská sila. Uzdravenia sú zároveň znamením príchodu Božieho kráľovstva (vlády, moci) a teda znamením, že Boh navštívil svoj ľud (Lk 7,16). S Ježišom a v Ježišovi z Nazareta je Boh jednoducho s nami, blízko nás. A Ježiš ako „všemohúci“ uzdravuje chorých každého druhu: Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval (Mt 4,24). Toto univerzálne uzdravovanie ako znamenie Mesiáša posiela Ježiš po učeníkoch ako spätnú správu Jánovi Krstiteľovi, ktorý sa ho z väzenia dopytoval, či on je ten, ktorého očakávali, alebo majú čakať iného: Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium (Lk 7,22). V evanjeliu ďalej čítame, že tieto uzdravenia ho zjavujú ako nebeského Lekára, veď on sám o sebe hovorí: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mk 2,17). V tomto výroku však zaznieva aj iná skutočnosť, že pod zdravými možno rozumieť aj spravodlivých a pod chorými aj hriešnikov. Teda Ježiš prišiel uzdraviť integrálne celého človeka, jeho telo i dušu. Veľmi trefne a jasne je to vyjadrené v príbehu o ochrnutom, ktorého priatelia spustili cez strechu domu priamo pred Ježiša: Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: ,Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.‘ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: ,Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?‘ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: ,Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať ochrnutému: ,Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ,Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy‘ - povedal ochrnutému: ,Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.‘ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel (Mk 2,5-12). Môžeme pokojne povedať, že uzdravenie duše z hriechu bolo pre Ježiša kľúčovejšie, lebo tam totiž tkvel problém celého človeka, jeho odlúčenosť od samého Boha, prameňa života, a tak Lekára na všetky choroby, ktoré oberajú človeka o život. Na inom mieste to vyjadril takto: Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla (Mt 5,29), alebo inde: Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle (Mt 10,28). My by sme to mohli parafrázovať na chorobu: Chorí nebojte sa až tak svojej choroby, ktorá odoberá život telu, ale hriechu, choroby duše, ktorá odoberá duši večný život!
Ježiš preto žiada od chorých vieru. Napríklad, žena, ktorá trpela na krvotok, a ktorá sa ho pokorne zozadu vo viere dotkla len obruby plášťa, bola uzdravená a Ježiš jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby (Mk 5,34). Rovnako, keď prišli z domu predstaveného synagógy Jaira, že dcéra, ktorú chcel dať Ježišovi uzdraviť, už medzičasom zomrela, Ježiš ho veľmi povzbudil: Neboj sa, len ver! (Mk 5,36). Viera teda skutočne uzdravuje! To treba veľmi v dnešnej dobe veľmi zdôrazniť. Viera vie „pohnúť“ Boha, aby urobil aj zdanlivo nemožné. Veríme tomu!? Ak chceme naozaj pomôcť našim chorým potrebujeme obnoviť vlastnú žitú vieru! A môžeme istejšie dúfať v zázrak.
Treba však povedať, že Ježiš neuzdravil všetkých chorých. Nebolo to ani hlavným cieľom jeho pozemskej misie. Už sme naznačili, že jeho uzdravenia boli znameniami spásy a zvestovali hlbšie uzdravenie človeka, uzdravenie koreňov problému človeka a aj každej jeho choroby. Ježiš prišiel poraziť samotnú smrť a hriech, ktorými vládol diabol na svete a nad ľuďmi, práve v mystériu Veľkej noci, cez mystérium vlastnej „choroby“ a utrpenia a smrti, ktoré vzal na seba a cez ne urobil vykúpenie, teda uzdravenie človeka v koreni. Tam na kríži sňal hriech sveta (Jn 1,29), a tak odstránil aj koreň chorôb človeka, ktoré sú v konečnom dôsledku jeho následkami. Choroby boli premožené v premožení hriechu. A práve preto vyžaduje od chorého vieru, lebo viera je návratom k Bohu, je úplný opak hriechu, je súhlas daný Bohu. Len tento návrat nám môže darovať úplné zdravie. A najmä o to išlo Kristovi!
Možno ešte malý exkurz: Ježiš nebol magický uzdravovateľ, energetický či magnetický liečiteľ, nepoužíval reiki ani čakry, a treba povedať, že ani chemické lieky, a ani bylinky, pričom posledne menované sú morálne v poriadku. Ježiš uzdravoval hlavne slovom (a to aj na diaľku), ďalej dotykom a niekde používa aj znaky, symboly (nie liečivá) – slinu, vkladanie rúk, blato a umytie.
Celú svoju uzdravujúcu moc v kontakte s chorými preniesol Ježiš v rozličnom stupni a spôsoboch aj na svojich apoštolov a učeníkov. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali (Mk 6,12-13). Po zmŕtvychvstaní Ježiš obnovuje toto poslanie pre svojich učeníkov: A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene (...) na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú (Mk 16,17-18). A vskutku, apoštoli uzdravujú ďalej, vzývajúc Ježišovo meno: Ako Peter navštevoval všetkých, prišiel aj k svätým, čo bývali v Lydde. Našiel tam istého človeka, menom Eneáša, ktorý bol ochrnutý a už osem rokov ležal na posteli. Peter mu povedal: ,Eneáš, Ježiš Kristus ťa uzdravuje. Vstaň a usteľ si.‘ A on hneď vstal (Sk 9,32-34). Duch Svätý tak dáva niektorým ľuďom osobitnú charizmu uzdravovania v Ježišovom mene, ktorá je v Cirkvi prítomná dodnes, ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak aj svätý Pavol, ktorý trikrát mocne prosil o uzdravenie z „ostňa“ počul nakoniec Pánov hlas: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti (2 Kor 12,9). A potom vníma svoje povolanie na vlastnom tele dopĺňať to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev (Kol 1,24).
A tak v príkaze: Chorých uzdravujte (Mt 10,8) Cirkev dostala od Pána úlohu, ktorú vykonáva jednak starostlivosťou o chorých a jednak prosebnou modlitbou za uzdravenie, ktorou ich sprevádza. Kristova uzdravujúca moc sa preniesla do sviatostí Cirkvi, najmä do dvoch – sviatosť zmierenia – uzdravenie duše a sviatosť pomazania chorých a osobitným spôsobom do sviatosti Eucharistie, ktorá udeľuje večný život.
Vieme, že u Ježiša choroba vyvolávala súcit a hneď aj rozhodné konanie – uzdravenie, že uzdravoval ako „všemohúci“ každú chorobu a každý neduh medzi ľudom. Zároveň bola jeho uzdravujúca moc znamením príchodu Božieho kráľovstva, že Boh je blízko chorých, ktorých navštívil. Ježiš nám zjavuje, že je nebeský Lekár, ktorý prišiel zachrániť hlavne hriešnikov, ktorí boli chorí, a to tak, že prišiel cez svoju „chorobu“ utrpenia, zničiť hriech - koreň chorôb - a zmieriť nás s Bohom, prameňom života a zdravia. Preto žiadal od chorých aj od ich opatrovateľov vieru. Ježiš neuzdravil z chorôb všetkých ľudí, ale zničil všetky hriechy, všetkých ľudí. Svoju uzdravujúcu moc preniesol aj na apoštolov a učeníkov, ktorí v jeho mene uzdravovali, vkladali na chorých ruky alebo ich pomazali olejom. Toto poslanie uzdravovania zveril svojej Cirkvi a deje sa mimoriadnym charizmatickým spôsobom alebo riadnym sviatostným spôsobom.
Zamyslime sa nad samotnou sviatosťou pomazania chorých. Tá sa nám pred očami vynára jasne v jednej konkrétnej zmienke z Jakubovho listu 5,14-16: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.
Najprv si všimnime, že chorý si má zavolať starších Cirkvi. To znamená, že apoštol Jakub odporúča chorým kresťanom a taktiež ich blízkym príbuzným, resp. opatrovateľom, ktorí sú akoby „hlasom chorého“ alebo „advokátmi“, aby neizolovali chorého kresťana v jeho chorobe, ale aby pamätali na Cirkev, do ktorej patrí. Chorý kresťan je súčasťou spoločenstva veľkej Božej rodiny - Cirkvi, ktorá ako Matka nesie chorého vo svojom lone, v modlitbách i bratsko-sesterskom spoločenstve. Zároveň je Cirkev pre chorého nositeľkou Kristovej uzdravujúcej moci, jednoducho „mu môže pomôcť“, môže za ním prísť a poskytnúť mu určitú útechu. A to jednak cez vysvätených služobníkov, ktorí majú sviatostnú moc, ale aj cez jednotlivých veriacich laikov, ktorí majú moc krstného kňazstva (moc obiet, modlitieb, požehnaní, pôstov atď.) Starší sú práve kňazi Nového zákona, na ktorých cez vkladanie rúk biskupov prešla časť apoštolskej moci. Takáto prax prítomnosti „starších“ pri chorých bola aj v židovstve, kde sa starší modlili pri lôžku chorého. Teda chorí si na základe odporúčania samého apoštola Jakuba majú zavolať kňaza. Prečo? Nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Z tohto textu vyplýva dvojaký dôvod zavolania kňaza: modlitba a pomazanie. Pretože olej sa používal u Židov ako obľúbené liečivo, dodáva sa tu doložka „v Pánovom mene“, t.j. mocou Ježiša Krista, z jeho poverenia. Kňazi teda majú modlitbami vzývať Pána Ježiša a on sa stáva prítomným svojou uzdravujúcou mocou. Pomazanie nekonajú z vlastnej sily, lež uzdravujúcou mocou Pána, ktorý je skrze nich prítomný a pôsobí. Účinnosť pomazania je vyjadrená v Jakubovom liste trojitým stupňovitým spôsobom: Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Teda slová uzdravenie – uľavenie – odpustenie.
Prvý účinok uzdravenie (gr. sozei = spasí), alebo spása (záchrana) sa v Starom zákone chápala ako skutočné uzdravenie tela, ale v Jakubovom liste toto slovo na štyroch iných miestach má vždy eschatologický význam, teda význam vzhľadom na budúcnosť. Môžeme povedať, že slovo „uzdraví chorého“ možno chápať i doslovne, aj tak, že začne proces uzdravovania alebo aj v tom zmysle, že chorý dostane moc a silu duševne zvládať svoje utrpenie a tak je „uzdravený“. V tomto zmysle možno chápať aj ďalšie slová: Pán mu uľaví, teda sám Pán Ježiš je pri ňom ako Utešiteľ a Spolutrpiteľ a toto vedomie prítomnosti je úľavou, posilnením a napokon táto Ježišova prítomnosť sníma aj ťarchu viny z chorého, a tak mu tiež veľmi uľavuje a uzdravuje ho (spasí).
Táto zmienka o praxi mazania chorých staršími v Jakubovom liste je ojedinelá alebo možno aj v Ježišovej prítomnosti vybadať niečo podobné? Náznak takéhoto konania vidíme aj v Markovom evanjeliu 6,7-13. Pán vysiela Dvanástich po dvoch hlásať evanjelium a výslovne im dáva moc len nad nečistými duchmi. Okrem toho im dáva ponaučenia, ako robiť misiu. Ale v závere čítame, že ...oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali (Mk 6, 12-13). Okrem hlásania a vyháňania duchov, čo bolo priame Ježišove poslanie, apoštoli robili „akoby bokovku“ – mazali olejom chorých a uzdravovali. Toto nie je apoštolská svojvôľa alebo „bokovka“, ale dôkaz, že apoštoli v Ježišovom príkaze a poverení videli zahrnuté aj pomazanie olejom. Pán Ježiš to tak naozaj chcel.
Preto Tridentský koncil (1545-1565), ktorý sa na 14. zasadnutí snažil čo najprecíznejšie definovať náuku o sviatosti pomazania chorých, vyhlásil: Toto sväté pomazanie chorých ustanovil Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou (Doctrina de sacramento extremae Unctionis, kap. 1: DS 1695).
Z historického hľadiska nachádzame v 3. storočí v diele kňaza Hypolita Traditio Apostolica zmienku o modlitbe svätenia oleja chorých a rovnako v 4. storočí podobnú modlitbu od Serapiona z Thmuis. Napokon pápež sv. Innocent I. v jednom svojom liste z r. 416 biskupovi Decenciovi z Gubbia odpovedá, že ...bezpochyby sa to musí prijať a pochopiť zo strany tých veriacich chorých, ktorí môžu byť pomazaní svätou krizmou, pripravenou biskupom, a že ňou môžu byť obslúžení na pomazanie nielen kňazi, ale aj všetci kresťania v núdzi svojej, či tej Vašej... A pokračuje, že ...na kajúcnikov (exkomunikovaných) sa tento svätý olej nemá vylievať, pretože patrí k sviatostiam. Pretože ako by mohol prináležať niekomu, komu sú odopreté zvyšné sviatosti? (List č. 25 Si instituta ecclesiastica: DS 216). Pápež Innocent jasne hovorí o sviatosti chorých, ktorá sa udeľovala olejom kňazmi, alebo aj biskupmi. Vývoj sa však uberal skôr smerom, že toto pomazanie sa čoraz viac udeľovalo v posledných chvíľach života ako doplnok pokánia a príprava na smrť, preto dostal v stredoveku názov „sacramentum ultimae, alebo „extremae unctionis“ – sviatosť posledného pomazania. Už Tridentský koncil však opätovne zdôraznil, že Cirkev v liturgii tejto sviatosti nikdy neprestala prosiť, aby chorý nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse. Napokon posledný 2. vatikánsky koncil v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium (73) zdôraznil, že je to sviatosť pomazania chorých: Posledné pomazanie, ktoré možno nazvať, a to výstižnejšie, i „pomazaním chorých“, nie je iba sviatosťou tých, ktorí sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve života. Preto príhodný čas prijať túto sviatosť, určite nastáva vtedy, keď veriaci začína byť v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu.
Svätý Lev Veľký by povedal, že to, čo bolo na Kristovi viditeľné prešlo do sviatostí. Pomazanie chorých je sviatosťou moci Ježišovho uzdravovania, uľavovania, posilňovania, sily nesenia kríža a taktiež odpustenia hriechov. Je darom Ježiša cez Cirkev pre chorých a je Ježišovou túžbou, aby chorí ňou boli pomazávaní.

Základné prvky sviatosti pomazania chorých

Odraziac sa od zmienky 2. vatikánskeho koncilu v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, bod 73, pomenujeme základné prvky sviatosti pomazania chorých: sviatosť, jej matériu a formu, vysluhovateľa a prijímateľa, spôsob slávenia a účinky tejto sviatosti.

Sviatosť

Najskôr si ujasnime, čo je to sviatosť. Ježišova uzdravujúca moc prešla z jeho poverenia na apoštolov a učeníkov, ktorí ju vykonávali mimoriadne ako charizmu uzdravovania a aj riadne ako sviatosť pomazania chorých. Sv. Lev Veľký by povedal jednu veľmi trefnú vetu: ...čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné prešlo do sviatostí (Sermo 74,2), čiže sviatosti sú určité obradné úkony Cirkvi, v ktorých koná a hovorí sám Ježiš. Katechizmus ich krásne nazýva aj sily, ktoré vychádzajú z Kristovho tela a činy Ducha Svätého, ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev (porov. 1116).
Vo sviatostiach sa teda stretávame s reálnou mocou živého Ježiša. Keď by sme chceli presnejšie definovať, čo to je, tak povieme: viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti, ktorý to, čo naznačuje, aj spôsobuje. Každý znak navonok vnímame ako niečo hmotné, ale vždy odkazuje na niečo skryté nehmotné. Sú znaky prirodzené, ktorým všetci rozumieme ako napr. slzy, vieme že človek vnútorne trpí alebo sú to slzy šťastia. A potom znaky konvenčné, napr. dopravné značky, ktoré odkazujú na pravidlo cestnej premávky, ktoré je nehmotnou duchovnou skutočnosťou. Sviatostné znaky sú zobrané z prirodzených vecí tohto sveta, napr. čistá voda, olivový olej, chlieb, víno, vkladanie rúk ale nový duchovný význam im pridelil sám Kristus. Sú darom Krista, nie sú to dohodnuté ani nie čisto prirodzené znaky. Preto sa tieto znaky nemôžu meniť. U týchto znakov je však aj jedna zvláštnosť, oni to, čo naznačujú, aj spôsobujú. Sú to účinné znaky. Nemajú moc sami od seba ako v mágii, ale ako by povedal sv. Augustín ...primiešaním Božieho slova... sa stávajú účinnými. Každý sviatostný znak tak môžeme rozčleniť na matériu – nejaká hmota či viditeľné gesto a na formu, teda slovo, ktoré akoby duša telu vdýchne princíp fungovania.

Matéria sviatosti pomazania chorých

Hmotou je olivový alebo rastlinný olej, riadne posvätený biskupom a v prípade nevyhnutnosti každým kňazom pri samotnom udeľovaní sviatosti. Biskup tento oleum infirmorum (olej chorých) svätí práve na Zelený štvrtok pri tzv. Missa chrismatis, a to v závere eucharistickej modlitby. Je to zvláštne v tom zmysle, že tento olej má veľký súvis s Eucharistiou. A naozaj „zaopatrenie chorého“ znamená, že prijíma tri božské liečivá – spoveď, Eucharistiu a pomazanie. Dve uzdravujúce sviatosti tela aj duše a Eucharistia – samotný Lekár, či samotný Život, vstupuje do tela i duše chorého. Gestom je tu pomazanie na čele a na rukách chorého.
Olej sa v staroveku používal na utišovanie bolestí, liečenie rán, posilnenie unavených údov, chladenie kože, atlétom dodával ohybnosť, a ako „olej radosti“ slúžil na pomazanie pri hostinách a sviatkoch. Jeho prenikajúca, resp. vsiakajúca vlastnosť, najmä pri extra jemnom oleji cez kožu do vnútra tela, naznačuje pri každom sviatostnom pomazaní prenikanie Ducha Svätého do tela i duše prijímateľa sviatosti. A nielen Ducha Svätého, ale aj samotného Krista – Pomazaného. Takto o tom nádherne píše svätý Efrém Sýrsky v IV. a VII. Hymne o panenstve: Meno oleja (krizma) je ako jeho symbol a v ňom je sformované meno ,Christus‘. Krizma obdržala víťaznú cenu mena oleja, pretože je tieňom mena Kristus. Lebo aj Pán sprevádzal učeníkov, keďže boli poslaní, a keď pomazávali a uzdravovali, v oleji bol skrytý Kristus a on zbavoval všetkých trápení... Olej je palicou pre starcov, a aj zbraňou pre mladých. Udržuje pri sile chorých a je zároveň ochranným múrom pre zdravých. (...) Ten olej je totiž priateľom Ducha Svätého a jeho služobníkom.

Forma sviatosti pomazania chorých

Formou, ktorá vdychuje účinnosť znaku, teda pomazaniu olejom na čele a na rukách, sú sviatostné slová, ustanovené apoštolskou autoritou pápeža Pavla VI.: Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého; a oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Tieto sviatostné slová, ktoré sa primiešavajú do úkonu pomazania a spolu sa stávajú účinným znakom, cez ktorý pôsobí neviditeľná Božia milosť na chorom, vyjadrujú výborne aj účinky ako ich definoval presne už Tridentský koncil: Obsahom je milosť Ducha Svätého, ktorou pomazanie zotiera hriechy, ak by ešte bolo potrebné nejaké odčiniť, ako aj následky hriechu (tresty), uľahčuje duši chorého a posilňuje ju tým, že v ňom vzbudzuje veľkú dôveru v Božie milosrdenstvo, takže chorý podporený sviatosťou ľahšie znáša strasti a bolesti choroby, ľahšie odporuje pokušeniam zlého ducha, číhajúceho na pätu, a keď to slúži na spásu duše, chorý získava aj telesné zdravie (De extrema unctione, cap. 2). Tu sa jasne odráža trojitý účinok už pomenovaný v Jakubovom liste: spása (uzdravenie), úľava (posilnenie) a odpustenie hriechov.

Vysluhovateľ sviatosti pomazania chorých

Vysluhovateľom je zásadne ten, čo má druhý alebo tretí stupeň posvätného rádu: teda kňaz a samozrejme biskup, ktorý má plnosť kňazstva. Teda nemôže ju udeľovať diakon ani laik, a to ani v nebezpečenstve smrti. Podľa kán. 1003 §2 Kódexu kánonického práva (KKP): Povinnosť a právo vysluhovať pomazanie majú všetci kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o duše voči veriacim, zvereným ich pastoračnému úradu, teda biskup v celej svojej diecéze, farári a kapláni v celej svojej farnosti, duchovní správcovia nemocníc v nemocnici a predstavení rehoľných klerických spoločenstiev, členom týchto spoločenstiev. Iní kňazi môžu z rozumného dôvodu vyslúžiť túto sviatosť aspoň s predpokladaným súhlasom tých, o ktorých sa hovorí vyššie.

Prijímateľ sviatosti pomazania chorých

Tu platia nasledujúce pravidlá:

1. in initio periculi mortis – v začínajúcom nebezpečenstve života – teda, keď už niečo vážne začína ohrozovať človeka na samotnom živote, a to buď pre chorobu alebo starobu

  • pre chorobu: ochorenie má byť vážne, teda napr. zistenie nevyliečiteľnej choroby alebo príliš riziková choroba vzhľadom na vek (zápal pľúc, osýpky v starobe), pred operáciou sa môže udeliť chorému vždy, ak je dôvodom samej operácie nebezpečná choroba alebo je operácia riskantná vzhľadom na vek (anestéza). Pri posudzovaní vážnosti ochorenia podľa pápeža Pia XI. stačí rozumný, čiže pravdepodobný úsudok, pričom sa treba vyhnúť akejkoľvek úzkostlivosti (List Exploratares, 2.2.1923).
  • pre starobu: nikde sa nestanovuje vek (nad 60, 65, 70 všetci...), ale pravidlo ak značne upadli na sile, hoci nemusí byť vidieť, že by boli nebezpečne chorí.
2. opakovanie sviatosti – môže sa vždy, ak chorý po prijatí sviatosti vyzdravel a znova upadol do ťažkej choroby, alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším (kán. 1004 §2 KKP).
3. detilen tie, ktoré už dosiahli používanie rozumu (5.-6. rok); kánonické právo prezumuje, že po dovŕšení 7. roku života už ho dosiahli.
4. v pochybnosti o užívaní rozumu, nebezpečnej choroby či prípadnej smrtimá sa vysluhovať (kán. 1005 KKP).
5. v bezvedomímá sa udeliť tým chorým, ktorí by si ju aspoň implicitne žiadali, teda pri ponuke by nemali proti nej výhrady (kán. 1006 KKP).
6. odopretie pomazaniatým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu (kán. 1007 KKP) alebo po zjavnej smrti.

Posledná hodina – milosti pri umieraní človeka

Zamyslime sa ešte nad tzv. blízky nebezpečenstvom smrti, keď vidíme, že posledná hodina života človeka je už veľmi blízko. Posledná hodina je totiž z najdôležitejšia hodina nášho života, lebo v nej sa definitívne završuje rozhodovanie o našej večnosti, či bude bez Boha (peklo), alebo s Bohom (nebo). Myslím, že práve táto hodina sa v našom prostredí veľmi podceňuje a nedoceňuje. Zo strany záujmu Cirkvi o spásu každého človeka má však táto hodina nesmierny význam, a práve preto do nej sústreďuje všetky milosti, ktoré má a dáva rozsiahle oprávnenia aj tým, ktorí by ich za normálnych okolností nemali. Len aby zachránila nesmrteľnú dušu pred večnou smrťou, preto sa snaží popri všetkej sociálnej a lekárskej opatere, zaopatriť chorého duchovne. To znamená: udeľuje sviatosti Pokánia, Pomazania a Eucharistie, prideľuje úplné odpustky, vyzýva chorého na vyznanie krstnej viery a nakoniec ho sprevádza modlitbami za umierajúcich.
Na dôležitosť poslednej hodiny nášho života nás upozorňuje hlavne sám Pán Ježiš. Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny (Mt 25,13). Toto povedal po podobenstve o múdrych a hlúpych pannách. Hlúpe, hoci boli veriace, nemali v lampách olej, teda nezomierali v milosti posväcujúcej, resp. nemali dobré skutky. Nepripravili sa na hodinu nečakaného príchodu Ženícha. Na inom mieste hovorí konkrétny príklad o nepripravenosti: Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad celým svojím majetkom. Ale keby si zlý sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde“ a začal by biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej sa nenazdá, oddelí ho a dá mu podiel medzi pokrytcami; tam bude plač a škrípanie zubami (Mt 24,42-51). Posledná hodina sa niekedy udeje nečakane, nehodou, nešťastím a podobne ako koniec sveta, príde ako zlodej v noci. Takto to hovorí sv. Pavol veriacim v Solúne: (...)lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci (...) ale vy bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej (1 Sol 5,2.4). Nebyť „vo tme“, ale „vo svetle“, teda v Božej milosti, v Božej priazni.
Potom ešte musíme zvážiť, že práve v tejto hodine sa deje zápas o dušu a diabol aj v slabosti chorého zosilňuje pokušenia. Vidíme to u samého Ježiša, keď ho pokúšal v smrteľnej agónii v Getsemanskej záhrade Satan a Ježiš hľadal útechu u apoštolov: Vtedy im povedal: ,Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!‘ (...) Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mt 26,38.41).

Ako sa teda najlepšie pripraviť na poslednú hodinu?

Najlepšou prípravou je zotrvávanie v milosti posväcujúcej. To robíme, ak ťažko nehrešíme, príp. ak túto milosť v sebe obnovujeme cez sviatosť zmierenia. A potom túto milosť treba aj posilňovať svätým prijímaním: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6,53-54). Preto je tiež nevyhnutné, aby sa chorí a starí pravidelne očisťovali spoveďou a prijímali Eucharistiu ako záloh večného života. V každej farnosti sa táto služba ponúka každý mesiac okolo prvého piatku návštevou kňaza priamo doma u chorého. Je vážnou povinnosťou detí zabezpečiť svojim veriacim a nevládnym rodičom túto duchovnú starostlivosť. Nestačí pozerať v televízii alebo počúvať v rozhlase omšu, príp. náboženské vysielanie a napr. len duchovne prijímať. To dušu neuvádza do stavu milosti posväcujúcej, ktorá je na spásu nevyhnutná. Taktiež treba včas začať udeľovať sviatosť pomazania chorých, už keď začína nebezpečenstvo ohrozenia života pre vážnu chorobu, či pre pokročilú starobu. Treba sa nám totiž vyhnúť náhlej a nekajúcej smrti! Koľkí zomierajú náhle napr. na infarkt (len zmena teploty), koľkí zomierajú nečakane a potom prídu príbuzní a povedia: My sme to nečakali!, Nestihli sme zavolať kňaza! a predtým, tých päť rokov, čo bol doma...? Keďže sa tu zo strany najbližších príbuzných zanedbáva vážne duchovné dobro, toto zanedbanie dobrého, môže mať váhu až ťažkého hriechu.
V prípade naozaj blízkej smrti, resp. v čase bezprostredného umierania, ak to stíhame, treba volať kňaza ako záchranku. Ten prinesie všetky milosti Cirkvi, ktoré zomierajúcemu môže Cirkev darovať. Ak umierajúci ešte vládze hovoriť a slúži mu pamäť, tak sa vyspovedá, ak nie v tomto stačí všeobecné vyznanie hriechov: že som veľa zhrešil myšlienkami, skutkami, slovami a zanedbávaním dobrého... Kňaz mu pomôže vyjadriť ľútosť, sám ju môže recitovať nahlas a vykoná s ním aj krátke zadosťučinenie a hneď mu dá rozhrešenie. Ak je umierajúci už v bezvedomí alebo rýchlo stráca vedomie, tak sa len vzbudzuje dokonalá ľútosť a udelí sa pomazanie chorých. Po spovedi mu kňaz na základe splnomocnenia Apoštolskou stolicou udelí úplné odpustky. Ak by bol chorý v akomkoľvek cirkevnom treste, kňaz ho môže sňať (kán. 976 KKP). Potom chorý vyjadruje Vyznanie viery ako pri krste. Odpovedá 3x verím. Tento úkon umierajúceho je veľmi silný, lebo s čistou dušou po spovedi sa znova a poslednýkrát priznáva ku Kristovi. Táto viera, totiž otvára bránu večného života a odháňa pekelné mocnosti: Vzoprite sa mu pevní vo viere a ujde od vás! (1 Pt 5,9a). Potom, ak chorý neprijal sviatosť birmovania, každý kňaz mu ho vtedy môže udeliť vkladaním rúk a pomazaním svätou krizmou. Birmovaním dostane umierajúci plnosť darov Ducha Svätého. Nasleduje pomazanie chorých a potom po modlitbe Otče náš tzv. viatikum – prijímanie na cestu do večnosti. Práve toto prijímanie je najväčšou zárukou spásy, lebo je zálohom večného života. Teda nebo si nesie chorý cez smrť vďaka prítomnosti Pána Ježiša so sebou! Preto mu kňaz po prijatí Eucharistie povie: Sám Kristus Pán nech ťa chráni a vovedie do života večného. Veriaci je preto z dôvodu veľkej nádeje spásy svojej duše povinný prijať pri umieraní viatikum (kán. 921 §1 KKP). Dokonca sa počas trvania nebezpečenstva smrti odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch (kán. 921 § 3 KKP). Na toto má zomierajúci právo!
Zomierajúci má byť obklopený veriacimi kresťanmi. Akoby povedal sv. Pavol: (...) lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi (Rim 14,8). Patriť v umieraní Pánovi. Toto je veľmi dôležitá vec! Povedali sme úlohu kňaza, ktorý prináša mnohé milosti Cirkvi, no tu majú nezastupiteľnú úlohu aj veriaci laici. V hodine zomierania majú zapáliť hromničnú sviecu, poznačiť chorého znakom kríža, teda žehnať mocou krstného kňazstva, ďalej zahrnúť gestami a slovami lásky, vysloviť odpustenie chorému, ak im ublížil a potom odriekať krátke biblické zvolania, najlepšie aj spolu s chorým na upevnenie viery, nádeje a lásky, vzývať sväté mená Márie, Jozefa a Ježiša, za čo sú tiež úplné odpustky a prípadne pomaly čítať žalmy či evanjeliá o Ježišovej nábožnej smrti. Potom sa modlia Litánie k všetkým svätým, alebo Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Ak je naďalej prítomný kňaz má sa pomodliť modlitbu posledného odporúčania: Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta, v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba trpel, v mene Ducha Svätého, ktorý bol zoslaný na teba, aby si dnes našla miesto pokoja a prebývala u Boha na svätom Sione spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a Božími svätými.
Po smrti si všetci majú pokľaknúť a modliť sa modlitbu: Svätí Boží príďte na pomoc... Odpočinutie večné, daj mu (jej) Pane a svetlo večné nech mu (jej) svieti.

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00
Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Štvrtok - 3.12.
Svätého Františka Xaverského, kňaza
(spomienka)
Piatok - 4.12.
Svätého Jána Damascénskeho, kňaza a učiteľa Cirkvi
Svätej Barbory, panny a mučenice
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 6.12.
2. adventná nedeľa
Pondelok - 7.12.
Svätého Ambróza, biskupa a učiteľa Cirkvi
(spomienka)
Utorok - 8.12.
PRIKÁZANÝ SVIATOK – Nepoškvrnené počatie Preblahoslavenej Panny Márie
(slávnosť)
Viac ...


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov. sv. Ignác z Loyoly

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...