Prišlo obdobie žatvy. Niekde síce ešte nezačala, niekde stále trvá, ale inde je už po nej. Pri žatevných prácach môžeme okrem poľnohospodárskych strojov vidieť aj hasičské autá a cisterny. Prečo? Nuž, aby uhasili prípadný požiar, keby nedajbože vypukol. Túto skutočnosť potvrdzujú najmä prípady z minulosti, kedy požiar na poli dokázal spôsobiť obrovské škody. Starí ľudia hovorievali, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán.

Možno nás teda aj prekvapil Ježišov výrok učeníkom, ktorým sa začína dnešné evanjelium: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!

Nejaví sa nám toto jeho vyjadrenie ako protirečenie proti jeho ostatným výzvam? Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi; Pokoj som prišiel priniesť na zem; Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam... Veď tieto slová sú v súlade s prirodzeným chápaním. Neskrotený oheň totiž ničí, pustoší, robí veľké škody, dokonca aj usmrcuje. Prečo teda Ježiš chce, aby jeho oheň vzplanul?

Musíme správne chápať, o čo mu ide. Tento výrok o ničivej a veľkej sile ohňa totiž prirovnáva k ohňu lásky, ktorým má vzplanúť srdce každého jeho nasledovníka. Silou tohto ohňa má láska ničiť zlo a hriech v srdci človeka a má ho očistiť, aby ustavične horelo nekonečnou, božskou a nadprirodzenou láskou. Týmto ohňom Kristovej lásky má planúť srdce každého kresťana. Ale nie všetci si nechávajú srdce zapáliť týmto ohňom. V tom prípade Kristova láska prináša rozdelenie, hoci by mala prinášať pokoj. Ježiš to vyjadril slovami: Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.

Ježišov oheň je však obrazom Božej lásky, ktorú priniesol na zem, aby zasiahla všetkých ľudí. Vzplanie na kríži a odtiaľ sa bude šíriť po celom svete. Avšak nie všetci sa nechajú zasiahnuť ohňom Božej lásky. A preto sa ľudia rozdelia na dve časti: tí, ktorí dovolia, aby ich Božia láska „prečistila” a tí, ktorí budú tento oheň chcieť „zahasiť”. Ježiš pripomína, že rozdelenie nastane aj medzi pokrvnými príbuznými. Jednoducho bude to boj medzi láskou a nenávisťou, medzi mocou Božou a mocou sveta.

Keď v roku 64 vyhorela veľká časť Ríma cisár Nero, aby odvrátil podozrenie, že on je podpaľačom, zvalil vinu na kresťanov. Začína sa prenasledovanie, na ktoré doplácajú smrťou aj svätí Peter a Pavol. Mysliteľ Gilbert Keith Chesterton (1874- 1936) komentuje túto udalosť takto: Tí, čo obvinili kresťanov, že podpálili Rím, boli ohováračmi, ale vystihli podstatu kresťanstva. Lebo kresťania prvých storočí boli naozaj tými, ktorý zapaľovali svet ohňom lásky, milosrdenstva a bojom proti zlu. V jeho plameňoch zhorelo otroctvo, zabíjanie malých detí, ľahostajnosť k slabým a chorým a veľa iných nemorálností. Nemôžeme sa čudovať, že pohanský svet sa bránil ohňu Kristovej lásky a postavil proti nemu oheň prenasledovania. Zasa iní pohania boli nadšení a stávali sa kresťanmi.

A ako je to s nami? Ježiš pripomína, že sa rozdelia aj rodiny. Zaiste je veľa rodín, kde sa bolestne prežíva náboženské rozdelenie medzi rodičmi a deťmi, medzi manželmi, svokrovcami, zaťmi či nevestami. Je však aj dosť povzbudivých príkladov, kde príkladný kresťanský život v rodine dokázal aj iných priviesť ku Kristovi. Sú to napríklad pekné javy, keď kresťanský snúbenec ešte pred sobášom pomohol svojmu partnerovi spoznať Krista a silu jeho lásky. Žiaľ, v našich rodinách sa často kvôli tzv. zdanlivému pokoju uzatvárajú „mierové zmluvy s hriechom“. Rodičia namiesto toho, aby zásadne odsúdili hriechy svojich detí, tak už od mala im postupne ustupujú, len aby bol pokoj, aby sa dieťa neurazilo, aby nerobilo ešte horšie. V dospelosti súhlasia aj s tým, keď ich deti rozbijú niekomu manželstvo, čo okomentujú, že dnes je taká doba. Podobne je to aj v otázkach čisto náboženských. Uzatvorí sa „mierová zmluva“ s príbuznými aj kvôli tzv. náboženskému pokoju. Realizuje sa to tak, že aby bol pokoj v rodine, tak nábožný sa prispôsobí neveriacemu. Prestane navštevovať bohoslužby a žiť sviatostným životom.

Svätý Ignác z Loyoly raz svojim rehoľným bratom povedal: Až vtedy sa začnem o vás skutočne obávať, keď ľudia prestanú napádať a znepokojovať Spoločenstvo. Bol by to znak, že sme spohodlneli a neslúžime Bohu ako sa patrí.

Aj my musíme vedieť, že pokiaľ budeme žiť úprimne ako kresťania, čakajú nás rozličné príkoria a nepochopenia. Lebo to je znak, že žijeme Kristovým ohňom. Akonáhle ľudia nebudú pociťovať, že patríme Kristovi, keď nás budú dokonca chváliť, akí sme tolerantní, keď budú rozprávať, že si s nami veľmi dobre rozumejú, dokonca, že sme ich priatelia, a keď to budú hovoriť predovšetkým neveriaci a ľahostajní vo viere, tak vedzme, že z Kristovho ohňa zostal v nás iba popol. Ježiš predvídal, že sa svet kvôli nemu rozdelí. Ale od nás pokrstených a pobirmovaných členov Cirkvi očakáva, že budeme na jeho strane. Lebo len na tejto strane má život úplný zmysel.

Väčšina z nás sme vyrastali v prostredí, v ktorom sme sa stretávali s pravdami viery. Lenže, ako ju žijeme? Horí v našich srdciach Kristov oheň? Keď do nich nazrieme, čo v nich nachádzame? Oheň Ježišovej lásky alebo iba malý plamienok, alebo snáď tlejúcu pahrebu, alebo iba malú iskru?

Poprosme dnes nebeského Otca, nech nám dá milosť rozdúchať vetrom Ducha Svätého stav nášho srdca na pekný plameň, aby v ňom už nikdy nebol chlad, ale stále teplo Ježišovej lásky, ktorou budeme zahŕňať svoje okolie.