Po vypočutí dnešného evanjelia si možno mnohí z nás pomysleli či sa nestala chyba alebo či sa kňaz nepomýlil, keď čítal správu o zjavení sa Ježiša na Veľkonočnú nedeľu. Dnes už predsa odvtedy uplynulo päťdesiat dní. Lenže, chyba sa nestala ani kňaz sa nepomýlil.

Napriek tomu nám evanjelista Ján opisuje vzkrieseného Ježiša. Ešte má na rukách, nohách a boku čerstvé rany a ukazuje ich apoštolom, ktorí sa radujú, že Ježiš žije a počas tejto nevýslovnej radosti na nich dýchol a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Týmto opisom chcel Ján zdôrazniť, že Duch Svätý je osobným darom vzkrieseného Pána pre apoštolov aj pre rodiacu sa Cirkev. Je to Ježišov Duch, ktorý s nimi aj s Cirkvou navždy zostane.

Naopak, evanjelista Lukáš v správe o Turícach nezdôrazňuje darovanie Ducha Svätého ako osobný dar Vzkrieseného Krista. Píše: Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti (Lk 24, 46-49). Práve preto Ján zdôrazňuje, že Duch Svätý je Mesiášovým darom. Zároveň z toho vyplýva, že neprichádza vždy rovnakým spôsobom a jeho účinkovanie nemá presne vymedzenú formu. Z toho vyplýva, že existuje množstvo spôsobov jeho príchodu a účinkovania.

Na Turíce príchod Ducha Svätého bol spojený s ohnivými jazykmi a extázami. Skutky apoštolov o tom píšu: Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť (Sk 2,1-4). Pri Krste Pána sa zasa zjavil v podobe holubice. Píše o tom Marek: V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho (Mk 1,9-10). Dnes sme zasa v evanjeliu počuli ako na apoštolov Ježiš dýchol, čím zdôraznil, že Duch Svätý je živá, žijúca Božia láska, ktorá pochádza od Otca aj Syna a ktorú Syn ako svoju vlastnú odovzdáva apoštolom do vienka rodiacej sa Cirkvi.

Vzkriesený Pán vdýchol život do Cirkvi tak, ako kedysi podľa Mojžišovho opisu nebeský Otec vdýchol dušu do ľudského pokolenia. Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou (Gn 2,7). Tým chcel Ján naznačiť, že ako princípom života v ľudstve je ľudská duša, tak princípom života v Cirkvi je Duch vzkrieseného Pána. A tak Kristov silný Duch účinkuje v Cirkvi od tej chvíle, ako ho Zmŕtvychvstalý daroval apoštolom.

Teraz by sme mohli sledovať nespočetné príklady o tom ako silný Kristov Duch účinkuje v Cirkvi. Mnohé aj poznáte. Veď kto by nevedel o Šavlovom, Augustínovom, Ignácovom, Františkovom či Foucauldovom obrátení? To všetko boli veľkí synovia Cirkvi, ktorí pred svojim obrátením vonkoncom nemali záujem o veci Pána Ježiša, ktorý ich však svojím Duchom získal, aby budovali Cirkev. Môžeme tu spomenúť aj nespočetné účinkovanie Ducha Svätého vo veriacich, kedykoľvek sa modlia, pristupujú kajúcne ku sviatosti zmierenia, prijímajú Eucharistiu a konajú dobré skutky.

Za všetkých spomenieme jeden príklad účinkovania Ducha Svätého, ktorý opisuje spisovateľka Gertrud von le Fort (1876-1971) v románe Posledná na popravisku. Tento skutočný príbeh bol aj filmovo spracovaný pod názvom Obeta mníšky. Opisuje francúzske dievča Blanku, ktorá naliehavo a veľkoryso hľadala správny smer života. Usúdila, že najlepšie bude slúžiť Bohu a ľuďom ako rehoľná sestra. Bola však bojazlivého ducha, a aj pri nepatrných a celkom bezvýznamných príležitostiach prejavovala strach. Počas prenasledovania Cirkvi nepriatelia obsadili kláštor a uzamkli ho. Blanku ovládol veľký strach, ale podarilo sa jej utiecť. Stojí medzi zástupom divákov, ktorí sa pozerajú na popravisko a vidí ako jej spolusestry jedna za druhou kráčajú na popravu a cestou spievajú hymnus k Duchu Svätému. Hymnus znie stále slabšie a slabšie, lebo smrťou každej sestry je pieseň o jeden hlas slabšia. A pre poslednú strofu piesne už niet sestry, ktorá by ju zaspievala. Tu zaznie zo zástupu hlasito a jasne spev poslednej strofy, ktorú spieva Blanka. Bez strachu a v sile Kristovho Ducha vystupuje posledná na popravisko a zomiera.

Možno po tomto príbehu niekoho napadne otázka: Ako je to možné, že aj ja, hoci som tiež v Cirkvi, nepocítil som účinkovanie Ducha Svätého? Otázka je správna, pretože sme ho všetci prijali pri sviatosti krstu a birmovania. To, že jeho účinkovanie je v nás sotva viditeľné, nie je chyba v ňom, ale v nás, lebo aj keď sme ho prijali, nemáme na neho v každodennom živote čas. Lebo všetci, v ktorých podivuhodne účinkoval, si našli na neho čas.

Dnešná Ježišova výzva apoštolom: Prijmite Ducha Svätého... dá sa povedať aj takto: Nájdite si čas pre nebeského Otca! A hoci náš život nemusí nabrať nijaké nové formy a môže zostať takým, akým bol doteraz, predsa však bude krajší o jednu chvíľu, ktorú nielen v nedeľu pri svätej omši, ale každý deň venujeme Pánovi.