Jeden z najkrajších obrazov Božej lásky k človekovi je utieranie sĺz. Za týmto výrokom stojí taký častý a pritom nevšedný obraz, ktorý podvedome nosíme všetci vo svojom srdci. Dieťa je samo a žalostne plače, vtedy prichádza matka, pritúli si ho, utíši a zotiera mu z tváričky slzy. Svojou prítomnosťou vyvolá opäť na tvári dieťaťa úsmev. Je to síce ľudský zážitok, ale je v ňom aj Božie zjavenie.

Božia láska sa skláňa k človekovi a utiera mu ľudské slzy, slzy bolesti, utrpenia, ľútosti, strachu, opustenosti a prijíma slzy radosti. Plač je znakom ľudskosti a slzy sú výlučným pokladom človeka. Nemý ani duchovný svet nemôže plakať, lebo nemá srdce, ani anjelom netečú slzy, lebo nemajú telo. Kto plače, zjavuje, že je človekom a kto vie zotrieť slzy druhému, zjavuje niečo z ľudomilnosti a lásky nášho Boha.

Plač, bolesť, utrpenie patria k ľudskému životu. Kto to popiera alebo sa tomu vysmieva, ten popiera a vysmieva ľudský život, ale aj Boha. Je to preto, lebo Boh sám si rezervoval tento úkon a koniec-koncov utiera každú slzu. Zotrieť slzu možno len Božou silou, ktorá musí byť aj v našej ruke, keď ju chceme zotrieť. A naopak: hrubosť, výsmech a tvrdosť sú znakmi praktickej nevery. Veď ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš, ak ťa nepohýna slza, ktorú vidíš na tvári svojho brata? Krásne túto myšlienku rozvinul svätý Ján, ktorý v 1. liste 4,19-21 píše: My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.

Útek značnej časti dnešnej spoločnosti pred slzami, únik do požívačnosti, do konzumu, zhrubnutie mravov, tvrdosť a bezohľadnosť, sú útekom pred Bohom. Kto nechce zaplakať nad svojimi chybami, nad svojím nešťastím, nad svojimi blúdiacimi deťmi či vnukmi a nahrádza to tvrdosťou alebo zvadou, ten vyhlasuje, že nepotrebuje Boha.

To, čo sme doteraz povedali, nie je iba ľudským zážitkom. Vo svätom Písme sa častejšie používa tento zážitok na zjavenie Božích úmyslov. Písmo používa obraz matky a materskej lásky na zjavenie Božej lásky k nám. Krásne to vystihol prorok Izaiáš: Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou.

Boh zotiera ľudským deťom slzy ako matka dieťaťu. Matka utierala slzy aj Božskému dieťaťu, lebo Boží Syn prijal na seba ľudský údel, teda aj ľudské slzy. Ježiš vo svojom pozemskom živote istotne plakal. Plakal ako dieťa, plakal, keď mu bolo ľúto hladného zástupu, plakal nad Jeruzalemom, plakal nad skonom priateľa Lazára, plakal na Olivovej hore, kde mu po tvári stekali dokonca krvavé slzy.

Ježiš teda nielen vzal na seba naše slzy, ale aj ich zotiera z našich tvári. Ježiš vyhlasuje: Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Evanjelista Lukáš píše, že Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: Neplač! Potom pristúpil, dotkol sa már a povedal: Mládenec, hovorím ti, vstaň! Mŕtvy sa posadil, začal hovoriť a Ježiš ho vrátil jeho matke.

Prijíma slzy ľútosti hriešnej ženy a odpustením ich zotiera z jej tváre, keď sa pýta: Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ona odpovedala: Nik, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!

A keď prišli k domu predstaveného synagógy Jaira, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí. Oni ho vysmiali, lebo všetci vedeli, že dievča zomrelo. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: Talitha kum!, čo v preklade znamená: Dievča, hovorím ti, vstaň! A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.

Svojím pohľadom vyvoláva aj Petrove slzy a odpustením ich utiera. Pekne to vystihuje evanjelista Matúš: Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: Skôr ako kohút zaspieva; tri razy ma zaprieš. Vyšiel von a horko sa rozplakal. Ježiš mu ich zotiera trojakou otázkou: Peter, miluješ ma?

A napokon svojim zmŕtvychvstaním zotiera slzy všetkým, čo v neho uverili. Evanjelista Ján jasne hovorí: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený.

Dcéra upratuje po svojej zomrelej matke a mnohé veci chce spáliť. Do rúk sa jej dostane malý notes. Otvorí ho a spoznáva bratovo písmo. Spomína:

Bolo to pred 40 rokmi, vtedy ešte chodila do strednej školy. Pamätá sa, ako mama prosila brata, aby jej prepísal knižočku k Matke ustavičnej pomoci. Syn svojím krásnym písmom prepísal matke Deviatnik. Keď jej ho odovzdával, matka mu povedala: Budem mať na teba krásnu pamiatku, syn môj. Napíšem si tam dozadu modlitbu za teba. Teraz sa dcéra rozhodla, že tento notes pošle bratovi. Na druhé výročie smrti prišiel brat s manželkou na hrob matky. Keď ženy ostali samé, manželka začala rozprávať, že v poslednom čase zažili veľmi ťažké časy. Manžel mal vysoké postavenie, bol nervózny a podvádzal ju. Vyhrotilo to až k rozvodu. Už bol zbalený, že odíde a podá žiadosť o rozvod. Ona plakala a práve vtedy prišiel poštár s balíčkom od švagrinej. Manžel ho vzal a otvoril. Odrazu mu začali tiecť slzy. Kufre nechal a odišiel. Vrátil sa celkom premenený a povedal: Bol som v kostole na spoveď. Prosím ťa, odpusť mi, viem, že som bol zlý! A vieš, čo ho prinútilo k tomuto kroku?, spýtala sa švagriná. Tvoj list, ktorý si poslala s knižočkou! Priznal sa, že k tomuto kroku ho dojali slová, ktoré do knižočky dopísala matka trasľavou rukou: Matka ustavičnej pomoci! Zverujem ti syna, ktorý mi odpísal túto knižočku. Chráň ho, aby nezblúdil. A keby sa niečo stalo, a dostal sa na zlú cestu, ty mu buď Matkou ustavičnej pomoci! Vráť ho Bohu a vráť ho aj ľuďom, ktorým patrí. Buď mu dobrotivou Matkou spásy, lebo nič väčšie a nič krajšie nad večnú spásu mu neviem vyprosiť. Buď mu dobrotivou Matkou, aj keď mňa už nebude. A syn pokračoval: 40 rokov sa modlila matka túto modlitbu. Videl som zožltnuté a zodraté listy. Spomenul som si na svoje detstvo, na svoju dobrú matku, a uvedomil som si, že som na zlej ceste. Rozhodol som sa konať tak, ako sa za mňa modlila moja matka.

Slzy patria do života putujúcej Cirkvi, slzy posvätené Ježišovým dotykom, ktorý aj tie najbolestnejšie slzy dokáže premeniť na prameň nádeje, že raz nastane chvíľa, večná chvíľa, keď nám Boh zotrie každú slzu z očí. Aj z toho dôvodu sa Cirkev odvažuje prosiť o dar sĺz.

Bože, ty si smädnému ľudu vyviedol prameň živej vody zo skaly, vyveď z tvrdosti nášho srdca slzy ľútosti, aby sme mohli oplakávať naše hriechy a z tvojho milosrdenstva obsiahnuť ich odpustenie.