Farnosť Najsvätejšej Trojice

Ježiš zdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

Už vyše pol storočia trvá novodobá história sporu, ktorý sa začal protestmi katolíkov v Severnom Írsku proti diskriminácii od probritských protestantov. Korene konfliktu siahajú až do stredoveku. Po Prvej svetovej vojne dosiahli utláčaní Íri autonómiu a samostatnosť. Spory sa opäť vyostrili v roku 1969 a vyžiadali si viac ako tritisíc životov. Napokon bola podpísaná dohoda medzi znepriatelenými stranami, ktorá mala vyvrcholiť referendom o ďalšom osude mierovej zmluvy, ktorá ponúkala príležitosť na hľadanie spoločnej cesty k zmiereniu medzi znepriatelenými katolíkmi a protestantmi.

Príbeh, ktorý si rozpovieme sa udial v Severnom Írsku. Skupina šiestich robotníkov, z ktorých bolo päť protestantov a jeden katolík, sa vracala v malom firemnom autobuse domov z odpoludňajšej zmeny. V tmavej uličke ich pristavili ozbrojenci v kuklách, všetkým kázali vystúpiť a postaviť sa k múru. Rozkaz znel: Katolíci, vystúpte z radu! Jediný katolík uvažoval: Ak vystúpim, zastrelia ma, ak nevystúpim, zapriem vieru. Sused mu šepkal: Nevystupuj, my ťa nezradíme. Zvíťazila v ňom však odvaha: Nezapriem vieru! Zazneli výstrely a piati protestanti padli mŕtvy na zem. Ozbrojenci neboli bojovou jednotkou, ale Írskou republikánskou armádou. Je veľmi smutné, bolestné a odsúdeniahodné, že v tomto prípade vraždili katolíci.

Mať odvahu vyznať vieru, často bolo spojené s utrpením, mučeníctvom a niekedy aj so smrťou. Vždy boli vlny prenasledovania, kedy ľudia stáli pred vážnym rozhodnutím: vyznať či zaprieť vieru, ukázať či neukázať vernosť Cirkvi, byť alebo nebyť zbabelý kvôli kariére či osobnému prospechu.

Apoštoli na Turíce dostali Ducha Svätého, ktorý začal pôsobiť v nich a skrze nich. Jediná Petrova kázeň priviedla k viere tri tisíc poslucháčov, skrze apoštolov sa diali divy a zázraky, čo spôsobilo nárast kresťanov. A keďže sa nesplnili predpovede a očakávania veľrady, že Kristus bude umlčaný na kríži, museli pristúpiť k tvrdému úderu. Nenávisť si našla svoju prvú obeť - mladého, inteligentného a horlivého diakona Štefana.

Skutky apoštolov o tom píšu: Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom.  Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Štefan plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha. Rozzúrený dav ho neviedol k Pilátovi, u ktorého by určite nepochodil, lebo on by tvrdil, že náboženské otázky nie sú jeho vecou, ale rovno ho vyvliekli za mesto a kameňovali. Kde bola v tej chvíli Veľrada, kde bolo právo, zákon a spravodlivosť? Nik na to nepozeral a hlavná vec, že podľa „ľudového“ súdu navždy bol umlčaný jeden z najhorlivejších hlásateľov evanjelia.

Z ich strany to bol hrozný omyl, nespravodlivosť a brutalita, lenže Boh má iný meter ako ľudia. Veď, kde sú dnes tí, čo kameňovali? Zachovalo sa čo i len meno aspoň jedného z nich? Nie! Zapadli prachom zabudnutia. Ale Štefanovo meno nevymizlo ani z úst, ani zo sŕdc veriacich! Bol to práve on, ktorý stál na čele zástupu mučeníkov všetkých storočí, krajín a národov. V ňom a po ňom v nespočítateľnom množstve mučeníkov sa splnili Pánove slová: Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

V apoštolskom liste pápeža Jána Pavla II. Tertio Milennio Adveniente z 10. novembra 1994 čítame: Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z krvi mučeníkov. Na konci druhého tisícročia Cirkev sa znova stala Cirkvou mučeníkov. Prenasledovania veriacich - kňazov, rehoľníkov aj laikov - spôsobili veľkú siatbu mučeníkov v rôznych častiach sveta. Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov, ako to zdôraznil už Pavol VI. v homílii pri príležitosti vyhlásenia Ugandských mučeníkov za svätých. To je svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Cirkev prvých storočí, hoci sa stretala s výraznými ťažkosťami, usilovala sa vo vlastných martyrológiách uchovať svedectvo mučeníkov. Tieto martyrológiá sa stále dopĺňali, a tak v priebehu storočí do albumu svätých a blahoslavených Cirkvi vstúpili nielen tí, čo pre Krista vyliali svoju krv, ale tiež učitelia viery, misionári, vyznávači, biskupi, kňazi, panny, manželia, vdovy, deti. V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, temer „neznámi vojaci“ veľkej Božej veci. Nakoľko je to možné, nesmú sa stratiť v Cirkvi ich svedectvá.

Aké svedectvo vydáme my, ja, ty? Je to svedectvo viery, dobrého príkladu a spolupráce na evanjeliovom diele Cirkvi? Alebo je to svedectvo vlažnosti, nezáujmu či dokonca hriechu?

Zamyslime sa dnes nad tým, lebo práve na tom spočíva a závisí naša spása.