Ak očakávame návštevu, snažíme sa čo najlepšie na ňu pripraviť. Hoci jej prijatie často spôsobí riadny zhon, napokon zistíme ako málo času zostalo na duchovnú náplň návštevy. Všetci to možno máme vyskúšané, že veľké prípravy na návštevu často skončili doslova krachom, ale skromnejšie prípravy skončili veľmi srdečne a príjemne. Nezáleží predsa na vonkajšej kráse, ale na osobnom prístupe človeka k človeku.

S niečím podobným sa stretávame v dnešnom evanjeliu. Pri Ježišovej návšteve v Lazárovom dome vystupujú do popredia jeho dve sestry. Mária si k nemu sadla a počúvala ho, Marta mala veľa starostí s obsluhou, lebo chcela, aby sa u nich dobre cítil. Aj kvôli tomu sa obrátila na Ježiša s akousi výčitkou: Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže! Jeho odpoveď ju však mohla riadne zaskočiť: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme. Ale dajme pozor! Ježiš jej nevyčíta starostlivosť a pohostinstvo, čo sa u Židov veľmi vyzdvihovalo, ale poukazuje na hierarchiu hodnôt. Totiž, hmota má slúžiť človeku, aby vzrastal nielen na tele, ale hlavne na duchu.

Ježiš pri svojom verejnom vystúpení prehlásil, že zákon neprišiel zrušiť, ale zdokonaliť. On nepohŕda telesnými potrebami, ale dôraz vždy kladie na ducha. Môžeme to u neho badať pri rozmnožení chleba a rýb. Preto uzdravoval, odpúšťal, kriesil, ale tých, ktorých nasýtil, živil najskôr Božím slovom, a keďže nechcel, aby od hladu poomdlievali na ceste, tak ich nakŕmil. On vždy cítil s telesnými potrebami človeka a vždy sa mu snažil pomôcť.

My tiež často bývame v situácii Marty a Márie. Teraz, keď počúvame Božie slovo, môžeme sa cítiť ako Mária, lebo aj my túžime pookriať pri Ježišových nohách a sýtiť sa jeho slovom. Lenže nemôžme natrvalo ostať v tejto polohe, ale sa musíme vrátiť do reality života a vžiť sa do situácie Marty, pochopiť ju a napĺňať jej úlohu v službe blížnym. Aké z toho plynie poučenie pre nás? Spájajme modlitbu s prácou!

Istý kňaz, ktorý má vo farnosti rehabilitačný ústav, spomína pána, ktorý po mozgovej príhode zostal ochrnutý na polovicu tela. Horšie bolo, že mal postihnuté aj rečové centrum, takže mu bolo veľmi ťažko rozumieť. Jeho prvá otázka hneď po príchode bola, kedy pôjde domov? Rehabilitační pracovníci mu hovorili, že najskôr musí cvičiť, potom sa učiť chodiť, hýbať ochrnutou rukou a najmä sa učiť rozprávať. Na všetko mal iba jedinú odpoveď: Noo! V sobotu ho prišla navštíviť manželka a deti, čomu sa veľmi potešil. Ihneď chcel ísť s nimi domov. Rodina sa dozvedela, že by mohol ísť domov na víkend, čo mu aj sľúbili. Keď k tomu došlo každý deň ukazoval na prstoch sestričkám, o koľko dní pôjde domov. V piatok ho zamestnanec ústavu oholil a nachystal mu veci a lieky. Keď prišla jeho manželka, bola veľmi prekvapená ako bol prichystaný a videla, že doslova žiari radosťou.

Z tohto príbehu vidno, že aj dvojdňová návšteva najbližších dokáže v liečebnej procedúre urobiť svoje. Prečo? Lebo je tu záujem a to nie o seba, ale o druhého. Ako sa takýto záujem prejavuje u nás? Dokážeme uskutočniť to, čo cítime nielen z ľudskej potreby, ale aj z potreby byť zodpovedný za iného? Lebo iba tak máme možnosť zamýšľať sa nad tým, čo môžem, mám a musím.

Všetci sme slabí a neskúsení v živote, ale máme jedinečný príklad v Ježišovi Kristovi, ktorý je vždy a všade láskavý a úprimný ku každému. Formulujme svoje slová tak, aby boli vždy živé a účinné. Kristus nám ukázal evanjelium nielen slovami, ale predovšetkým praktickým životom. V nijakom prípade nezostal nevšímavý k potrebám človeka. V tom duchu vedel využiť aj návštevu v Lazárovom dome, aby nám cez Máriu a Martu umožnil poznať, aký vážny úmysel má s nami.

Čo nám teda zostáva? Je potrebné v každodennom živote spojiť konanie Marty a Márie. Vedieť blížnemu pomôcť, ale pritom nezabudnúť na Božie slovo!