Kto z nás by nepoznal kríž? Denne sa ním žehnáme, robíme ho na čelá detí, a aj dnes pri vstupe do kostola sme sa ním poznačili. S krížom sa stretáme aj na ulici kadiaľ prechádzame, stojí pri našich kostoloch, naše cintoríny sú ním posiate a týči sa aj vysoko na vežiach či vysokých bralách…

Čo nám hovorí kríž? To, čo sme počuli v dnešnom evanjeliu: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Svätá Helena (249-329), matka cisára Konštantína Veľkého (272-337), dala na Kalvárii hľadať drevo kríža, na ktorom bol ukrižovaný Kristus. Našli sa tri kríže. Otázka bola, ktorý je ten pravý? Biskup svätý Makárius Jeruzalemský (+334) dal zhromaždiť ľud a vyzval ho, aby sa modlil. Tu postupne sa dotkli krížmi zomierajúcej ženy. Pri dotyku pravým Kristovým krížom bola žena uzdravená. Drevo kríža bolo potom uctievané v Jeruzaleme, ale keď sa ho zmocnili Peržania, odniesli si ho ako vojnovú korisť. Kráľ Heraklius (575-641) neprestával sa modliť a prenasledovať nepriateľov, kým ich nepremohol. Ako prvú podmienku prímeria im nediktoval územné požiadavky ani peňažné reparácie, ale navrátenie svätého kríža. Potom sám ho niesol na pleciach na Kalváriu. Zrazu sa však zastavil a nemohol kráčať ďalej. Patriarcha Zachariáš (609-632) mu povedal: Odlož si kráľovskú korunu aj rúcho a vyzuj sa. Keď to kráľ urobil a takto sa pokoril, mohol kráčať ďalej.

Túto udalosť považuje Cirkev hodnú spomienky a oslavy a robí tak práve dnešným sviatkom. Chce tým vo všetkých svojich deťoch pestovať a udržať úctu k posvätnému znameniu našej spásy.

My dnes už iba spomíname, aká veľká vec to bola pre veriacich tej doby, keď ich kráľ, bosý, pokorený, bez kráľovského rúcha a koruny, niesol na svojich pleciach kríž, aby ho postavil na miesto, odkiaľ ho pred časom nepriateľ ukradol. A predsa aj my môžeme urobiť čosi z toho, čo urobil kráľ. Môžeme, ba dokonca máme povinnosť povýšiť Kristov kríž a dať mu v našom živote miesto, ktoré mu patrí.

V kresťanských domovoch bolo čestné a viditeľne miesto, kde sa kríž vešal, čiže povyšoval. On upomínal na to, že bývajúci v dome patria Kristovi. Ku krížu obracali svoj zrak v šťastí i v nešťastí, v radosti aj v bolesti. Bohužiaľ, dnes tie čestné miesta v našich príbytkoch často ostali prázdne alebo na mieste, na ktorom visel kríž, je zavesené už čosi iné, nové, modernejšie. kde ešte niekde ostane visieť kríž, tak nanajvýš v spálni, kde nik cudzí nechodí.

Naši zbožní predkovia, ktorí stavali kríže pri kostoloch, vedľa ciest, ale aj dnešní veriaci, ktorí povyšujú kríž vo svojej domácnosti na čestné miesto, tí všetci sú ako kráľ, ktorý povýšil Kristov kríž, aby si ho každý všimol a vzdal mu úctu. Dnes sa už nekonajú v takom množstve púte, pri ktorých pútnici niesli na svojich pleciach kríž, ani dnes nestaviame kríže ako pomníky, ale predsa môžeme byť aj my účastní povýšenia svätého kríža. Kedy? Vždy, keď kríž opäť zaujme v našej domácnosti čestné miesto, keď sa zaň nebudeme hanbiť a skrývať ho alebo dokonca zvešiavať pred určitými návštevami.

Hoci dnes už tak často nestaviame na verejných priestranstvách nové kríže, máme však dosť starých krížov, ktoré tam postavili naši zbožní predkovia. My, terajšia generácia, starajme sa aspoň o to, aby boli v poriadku, aby ich okolie bolo čisté a upravené, aby nápis na nich bol čitateľný. Poviete si, že je to úloha kňaza, ale kňaz nie je údržbár, opravár, kamenár, a ani nemá na to dosť času, možností a prostriedkov. My sami sa musíme chopiť iniciatívy a vo svojom okolí udržiavať kríže v dôstojnom poriadku. Ak len čosi urobíme v tomto smere, vtedy aj my sme povýšili svätý kríž.

Máme však ešte jednu praktickú možnosť, ale aj povinnosť, aby sme povýšili svätý kríž a to vtedy, keď sa žehnáme a učíme sa prežehnávať aj malé deti. Práve na tom ako sa prežehnávame je poznať, ako si vážime Kristov kríž. Mnohí by sa snáď aj urazili, keby som im priamo povedal, že sa nevedia prežehnať. Len si staňte pri vchode do kostola ku sväteničke, keď sa ľudia prežehnávajú a opýtate sa, čo robia, na čo všetko sa tie háky-báky, škrabkanie, šteklenie, oprašovanie..., podobá? Na všetko možné, iba nie na znamenie kríža. Keby sa brána neba otvárala prežehnaním, koľko ľudí by ostalo stáť pred ňou?

Čítal som o mužovi, ktorý s radosťou odstraňoval kríže, a keď si myslel, že už bude mat' pokoj, vidí, že rámy okien či konáre stromov mu vytvárajú znamenie kríža.

Po prvej svetovej vojne bolo v móde dávať dolu kríže. A tak jeden stredoškolský profesor v zborovni si postavil stoličku, aby sňal zo steny kríž. Jeho vyučujúci kolega, ktorý bol zároveň aj kňazom, mu s pokojom dohováral: Kolega, len, aby ste kríž niekedy nepotrebovali a nehľadali v ňom záchranu. Nepočúvol, zasmial sa a dal ho dole. Za vojny bol gestapom uväznený a odsúdený na smrť. Pred smrťou si dal zavolať kňaza, aby ho prišiel na ňu pripraviť. V kríži, ktorý zhadzoval, hľadal záchranu a útechu.

Nech kríž v našich príbytkoch nie je iba ako ozdoba, ale ako prejav živej viery. Nech nám hovorí o nekonečnej Božej láske a nech rozohrieva ľudské srdcia, aby si ľudia pre Kristov kríž vedeli odpúšťať, pomáhať a obetovať sa jeden pre druhého.

Pripomeňme si ešte raz slová dnešného evanjelia: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Keď nás Boh tak miloval, spytujme si svedomie, ako ja milujem Boha?