Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“

Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, podalo nám obraz do neba volajúcej nespravodlivosti a ľudskej bezcitnosti.

Tento obraz ale nájdeme v každej dobe či už to bola doba proroka Amosa, ktorý hovorí: Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione, a tým, čo sa cítia bezpeční na vrchu Samárie. Tým, čo spávajú na posteliach zo slonoviny, leňošia na pohovkách, jedávajú baránky zo stáda a vykŕmené teľatá zo stajne; vyspevujú si za zvuku harfy, vymýšľajú si hudobné nástroje ako Dávid; pijú víno zo širokých čiaš, natierajú sa najlepším olejom, ale nad skazou Jozefa sa netrápia. Preto teraz pôjdu na čele vyhnancov do zajatia a prestane hulákanie povaľačov.

Taká bola aj doba Ježiša Krista, ktorý to krásne vyjadril na postavách boháča a Lazára, lebo taká je aj súčasnosť. Kým jedni hodujú, druhí nemajú za čo kúpiť potravu svojim deťom, aby sa mohli dosýta najesť. Dokonca je vo svete veľa takých krajín, v ktorých deti zomierajú podvyživené od hladu. Tento obraz je možno pozorovať nielen v živote jednotlivcov, ale aj v živote národov, národností či štátov. Sú štáty, ktoré sú tak bohaté, že nevedia čo s peniazmi, pričom v ich susedstve sú chudobné krajiny, ktoré doslova so svojimi obyvateľmi živoria.

Prečo sa dostal boháč do pekla? Veď nebol zlým človekom. Pravdou je, že veľa peňazí minul na obleky, podľa vtedajšej módy, kedy na vrchole boli materiály ako purpur a jemné plátno. Tiež veľa peňazí minul na jedlo, pijatiku, hudbu... Niet však divu, keďže bol bohatý, tak si to mohol dovoliť. Ale pre toto mal ísť do pekla?

Veď aj v Starom zákone by sme sa dočítali, koľko Božích priateľov a obľúbencov bolo bohatých. Už taký Abrahám vlastnil najlepšie polia a obrovské stáda dobytka. A v Novom zákone zasa treba spomenúť Lazárove sestry Martu a Máriu, u ktorých sa Ježiš dobre cítil. A keďže ho hostili a zrejme sa ušlo z jedla aj učeníkom, nebola to chudobná rodina.

Boháč z evanjelia nebol ani dajaký grobian, keďže Lazárovi dovolil, aby ležal pred dverami jeho domu, ani nemal nič proti tomu, keď si pozbieral zo zeme, čo tam spadlo a zjedol to. Predsa však sa dopustil jednej závažnej chyby, pre ktorú sa dostal do pekla: nesprával sa a nežil tak ako bohatý Boh.

Boh je bohatý a jeho bohatstvo a moc nemožno ani overiť, ani opísať. Lenže on sa neustále delí zo svojim bohatstvom. Neponecháva si ho iba pre seba a tým, že stvoril zem, dal ju človekovi do užívania so všetkým čo obsahuje a čo k nej patrí. Človekovi dal účasť na svojom bohatstve, stvoril ho na svoj obraz, dal mu účasť na svojej veľkosti, poveril ho, aby vládol nad všetkým živým i neživým a dal mu účasť na svojej moci. Dokonca poslal na svet svojho Syna, ktorý z ľudí urobil dedičov Božieho kráľovstva.

Sám Ježiš túto Božiu vlastnosť delenia a rozdávania svojho bohatstva zvýraznil pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb na svoje vlastné Telo. Neponechal si ho pre seba, ale rozlámal ho a dával všetkým spolustolujúcim. Podobne urobil aj s vínom, ktoré premenil na svoju Krv a napokon si nenechal úplne nič, dokonca ani vlastný život a práve preto je prvý oslávený v nebi.

Wilhelm Grimm (1786-1859), nemecký jazykovedec, literárny vedec, zberateľ povestí a rozprávok, uverejnil v Berlíne rozprávku s názvom: Hviezdne toliare. Bolo raz jedno malé dievčatko, ktorému zomreli obaja rodičia a ich smrťou stratilo úplne všetko. Zostali jej jediné šatôčky a kúsok chleba v ruke. Dievčatko však dôverovalo Bohu a vydalo sa na cestu do neznáma. Čoskoro stretlo hladného žobráka, ktorému darovalo kúsok chleba. Na ďalšej ceste porozdávalo aj jednotlivé diely šiat, takže jej zostala iba košieľka, ktorú tiež darovala jednému malému chlapcovi, ktorý sa triasol od zimy. Povedala si: Je tmavá noc, nikto neuvidí, že som nahá. Ako tak stála, zrazu začali z neba padať hviezdy, ktoré sa premenili na strieborné mince. Vtom zbadala, že má na sebe aj novučičkú košieľku, a keď pozbierala mince, zistila, že bude mať dostatok na živobytie.

Múdrosť tejto rozprávky znie: Ak dáš biednemu ochotne a nezištne niečo z toho, čo máš, nestratíš to. Z neba sa ti to tajomným spôsobom mnohonásobne vráti!

Túto skúsenosť' potvrdzujú dobrí ľudia všetkých čias a kultúr.

Terezka Ježiškova (1873-1897) na konci svojho krátkeho života prehlásila: Vždy som bola veľmi dobre odškodnená za námahu, ktorú som vynakladala, aby som slúžila druhým.

Spisovateľka Gertrud von Le Fort (1986-1971) zasa hovorí: Zo všetkého, čo mi patrilo, ostalo mi len to, čo som porozdávala.

Akí sme my? Aký som ja? Usilujem sa napodobňovať Ježiša, svätých a dobrých kresťanov v štedrosti? Alebo sa podobám boháčovi z evanjelia?

Byť kresťanom znamená žiť pre druhých a nielen pre seba. Usilujme sa rozvíjať v sebe túto Božskú vlastnosť.