Kontakt
30. nedeľa v období „cez rok“ – v roku C
Milovaný, ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu sláva na veky vekov. Amen.
2 Tim 4,6-8.16-18
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Mnohí ľudia majú radi seriály a nenechajú si ujsť ani jedno pokračovanie. Čosi podobné zažívame, ale aj v našich chrámoch, keď už niekoľko nedieľ čítame a počúvame list apoštola Pavla Timotejovi. Cirkev nám ho aj preto ponúka, lebo v ňom nachádzame veľa poučného.
Kto bol Timotej? Rodák z maloázijského mesta Lystry. Pochádzal z nábožensky zmiešanej rodiny. Jeho otec bol pohan a matka i stará matka boli židovky. Oni vyučili chlapca vo viere predkov. Po stretnutí s Pavlom prijal kresťanstvo a stal sa jeho horlivým sprievodcom a spolupracovníkom. Sprevádzal ho nielen na jeho apoštolských cestách, ale aj do rímskeho väzenia. Neskôr sa stal biskupom v Efeze.
To, čo sme dnes počuli, je veľmi smutné čítanie, ale na druhej strane pre nás veľmi poučné. Pavol píše Timotejovi z rímskeho väzenia, predvídajúc svoju mučenícku smrť: Milovaný, ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.
Smelo môžeme povedať, že tento list je rozlúčkový, akýsi testament, lebo Pavol bol už dlhší čas v žalári a cítil, že už nie je ďaleko chvíľa, kedy bude odsúdený na smrť a popravený. Je to pre neho čas zamyslenia sa nad svojím životom, nad mladými rokmi, nad štúdiami, ktoré strávil v Jeruzaleme u slávneho učiteľa - rabína Gamaliela, nad horlivým prenasledovaním kresťanov a tiež aj nad udalosťou pri bránach Damasku. Vtedy ho zrazu zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? On povedal: Kto si, Pane? A ten: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Vtedy spoznal, že proti kresťanom vedie zlý boj a uznal svoj omyl. Kristova milosť mu otvorila oči a on spoznal pravdu. Zapálil sa ňou a odvtedy pracoval pre ňu a bojoval dobrý boj. Teraz na konci pozemského života ho hrialo vedomie, že všetky obete, utrpenia a námahy sa mu zdali byť ničím, so slávou, ktorá sa pre neho chystala. O útrapách, ktoré prekonal, hovoril s veľkou pokorou. Nie preto, aby sa chválil, ale preto, že Kristus mu za to stál.
Hovoril: Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde veľa ráz v pôstoch v zime a nahote. Pavol veril, že sa s Kristom stretne a spravodlivý sudca ho za všetko odmení.
Povedzte, nie je to krásne, keď sa človek na konci života môže spokojne obzrieť späť a vidieť to množstvo dobra, ktoré vykonal? Žijeme totiž v čase, kedy myšlienka na smrť, zomieranie, myšlienka na tých, ktorí nás predišli do večnosti sa nám ponúka doslova na každom kroku. Pripomína nám to jeseň, opadané stromy, ako keby aj príroda zomierala a ukladala sa k zimnému spánku a tiež po tieto dni budú naše kroky smerovať aj na cintoríny, do záhrad mŕtvych, aby sme si uctili ich pamiatku.
Vieme však, akí sme, ako sa väčšina z nás vyhýba myšlienke na smrť. Ťažko chorých a nevyliečiteľných doslova ponúkneme rôznym inštitúciám, len aby nám ich zomieranie pred našimi očami nepripomenulo, že tou cestou raz pôjdeme aj my.
Viera v posmrtný život nie je iba záležitosť náboženstva, ale stala sa aj vedeckým poľom pre lekárov, biológov, psychológov, ktorí skúmajú posledné okamihy pozemského života človeka. Zameriavajú sa však aj na tých, ktorí boli vyhlásení za klinicky mŕtvych a boli navrátení do života, čo oni v okamihu smrti a bezprostredne po nej cítili a prežili.
Kniha Raymonda Moodyho (*1944) amerického filozofa, psychiatra, lekára a spisovateľa, známeho svojimi knihami o posmrtnom živote a zážitkoch blízkej smrti, ktorá má názov Život po živote rozpráva o zážitkoch ľudí z pomedzia života a smrti, ktorí boli oživení z klinickej smrti. Tieto zážitky sú si navzájom podobné. Čo teda prežívali tí ľudia?
- Všetci mali krátko po ich „smrti“ pocit, že sa vznášajú, prechádzajú cez tunel, na konci ktorého ich čaká oslňujúce svetlo;
- Počujú tóny, hudbu a vidia farby nepredstaviteľnej krásy;
- Nechápu hneď, že zomreli a správajú sa, akoby ešte žili;
- Cítia, že sa oddeľujú od svojho tela, spočiatku zostávajú v jeho blízkosti, vznášajú sa nad ním a vidia ho ležať pod sebou;
- Aj naďalej vidia, čo sa okolo nich deje, napríklad: snahu lekárov, zármutok príbuzných, počujú ich rozhovor;
- Snažia sa týmto ľuďom prihovoriť, dotknúť sa ich, ale sa im to nedarí;
- V okamihu sa im premietne celý ich život a oni sami usúdia, čo bolo dobré a správne a čo bolo zlé a nesprávne;
- Všetci súhlasne hovoria o pocite absolútneho pokoja a blaženosti;
- Po návrate do pozemského života strácajú strach pred smrťou a ľutujú jedno, že sa opäť museli vrátiť.
Raz touto cestou budeme kráčať aj my. Budeme sa lúčiť s týmto svetom, so všetkým, čo nám bolo milé a drahé a pôjdeme v ústrety Božiemu svetlu. Aj nám sa v okamihu premietne celý náš život a daj, Bože, aby sme vtedy mohli so svätým Pavlom konštatovať: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca.
Skúsme si dať dnes odpoveď asi na najťažšiu otázku v živote: Keby som v tejto chvíli zomrel, mohol by som spolu s Pavlom vyznať: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval? Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá Pán, spravodlivý sudca?
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
