Naša farnosť si 17. decembra pripomenie patróna farského chrámu, sv. Jána z Mathy. Môžeme povedať, že budeme mať hodovú slávnosť. Ale hodová slávnosť v samom centre mesta je úplne niečo iné, ako v okrajových častiach alebo na dedinách. Tam sa zíde celá rodina, mnohí z nich sa zúčastnia aj hodovej svätej omše, deti popoludní si zajazdia na kolotoči alebo autíčkach, dospelí sa stretnú pri poháriku vína a koláčikov a vypočujú si koncert miestnej dychovky.

Prečo o tom hovorím? Lebo dnes sú hody v Ríme, v Bazilike Najsvätejšieho Spasiteľa, inak, v Lateránskej Bazilike. Táto Bazilika je katedrálnym chrámom rímskeho biskupa, pápeža, viditeľnej Hlavy Cirkvi. Nad vchodom do chrámu je nápis: Mater et caput omnium Ecclesiarum - Matka a Hlava všetkých kostolov mesta a sveta.

Ktosi by mohol začudovane povedať: Čo mňa do toho, že v Ríme sú hody? Nikdy som v tom kostole nebol, tak prečo ho oslavujeme na Slovensku? Je to preto, aby si každý z nás mohol uvedomiť aký význam má pre nás chrám, a aký význam pripisoval Ježiš chrámu.

Pozrime sa najskôr na Ježišov vzťah k chrámu.

Ježiš miloval chrám. Veď už ako 12-ročný zostal v chráme, aby sa tam porozprával so svojím Otcom, čo jasne povedal aj ustráchanej Márii: Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? A potom už aj ako dospelý vždy využil možnosť navštíviť chrám.

Ježiš sa staral o chrám. Na chráme mu až tak záležalo, že vyhnal odtiaľ tých, ktorí ho znesväcovali a kšeftovali v ňom. Evanjelista Ján to opísal takto: Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu! Ježiš platil aj chrámovú daň, hoci on nemusel. Evanjelista Matúš to opísal takto: Ježiš sa spýtal Šimona: Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích? On odpovedal: Od cudzích. A Ježiš mu povedal: Synovia sú teda oslobodení. Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba. Tým dal jasne najavo, že chrám je Božím domom.

Ježiš stotožnil chrám so svojím telom. Jasne povedal: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.

Aký je môj vzťah k chrámu? Môžem povedať o sebe, že milujem chrám a chodím doň preto, aby som sa stretol so svojím nebeským Otcom a s mojím bratom Ježišom Kristom? Môžem povedať, že mi na chráme záleží a starám sa oň?

Tieto otázky sú veľmi dôležité, lebo nám majú otvoriť oči. Ak si totiž vybudujeme správny vzťah k chrámu, dokážeme si vybudovať aj správny vzťah k Bohu. Sú to vlastne akési spojené nádoby: Ak budem milovať Boha v chráme, budem ho milovať aj v mojom chráme – v mojom tele.

Krásne túto úžasnú pravdu rozoberá apoštol Pavol, keď píše Korinťanom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy.

Teda, moje i tvoje telo je Božím chrámom! To nás musí tešiť a neustále nabádať k plodnému kresťanskému životu. A v čom spočíva tento život? V modlitbe, láske, pomoci, porozumení a odpúšťaní. Ak oplývame týmito vlastnosťami, vtedy je Boh v nás a my sme jeho chrámom. A z nás, ako z Božieho chrámu, má vyžarovať ozajstný kresťanský život, preniknutý skutkami lásky.

V jednej islamskej dedine niekoľko rodín prestúpilo na kresťanstvo. Hneď po krste ich dedinčania vylúčili zo svojho stredu, a keď večer šli chlapi fajčiť vodnú fajku, ich bývali kamaráti ich vyhnali s krikom: Choďte si fajčiť k svojmu Bohu! Veľmi ich to bolelo a tento bôľ sa ešte zosilnil, keď im zakázali čerpať vodu zo spoločnej studne a palicami ich vyhnali od studne. Okomentovali to takto: Nech sa o vás postará váš Boh a napojí vás! Kresťania im však neodpovedali nenávisťou, lebo to nebol ich štýl. Vykopali si novú studňu, k svojim susedom boli milí, ochotní im vždy pomôcť a denne sa za nich modlili. Prešlo niekoľko rokov a dedinská studňa z neznámych dôvodov vyschla. V kresťanskej studni však bol dostatok vody, ale dedinčania sa hanbili ísť za kresťanmi, ale oni sami prišli a ponúkli im vodu. Vtedy sa ľady pohli. Najskôr sa obnovilo vzájomné stretávanie, potom priateľstvá a o dajaký čas aj iné moslimské rodiny prestúpili na kresťanstvo. Spoznali totiž kresťanského Boha zo života kresťanov, ktorí ho nosili v sebe a boli jeho chrámami.

Aj v tomto prípade pomohla modlitba, láska, pomoc, porozumenie a odpúšťanie.

Aj my si zamilujme tieto čnosti, ktoré by mal mať každý kresťan a pridajme k nim aj opravdivú lásku k chrámu – Božiemu domu.

Ak to dokážeme, budeme opravdivými kresťanmi, živými chrámami, ktorí budú nosiť Boha vo svojom tele a srdci.