Spomienka na Všetkých zosnulých veriacich – v roku C
Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“
Jn 6, 51-58
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Spomienkový deň na našich zosnulých je už tradične opradený kyticami kvetov a zažatými sviecami. Môže byť aj hustá tma, ale na hroboch zosnulých je svetlo a môže prísť aj mráz, ale na hroboch sa belejú chryzantémy. Táto neodmysliteľná súčasť dušičkových dní, má svoju hlbokú symboliku. Kvet je symbolom života a svetlo sviece symbolom poznania a pravdy. Kvetmi a sviecami zaplavujeme tiché a pokojné priestory cintorínov a či si to uvedomujeme alebo nie, nechceme v nich vidieť miesta smrti a trvalého zániku, ale miesta, ktoré pripomínajú iba premenu ľudského života.
Človek je jediný tvor na zemi, ktorý si buď chce alebo nechce uvedomiť skutočnosť smrti, hoci jednoducho s ňou musí počítať. Táto pravda prechádza životom s nami ako tieň, ktorý nedokáže odstrániť ani najsilnejší reflektor úspechov, radostí a pôžitkov. Je pravda, že človek je ochotný počúvať a uvažovať o všetkom, okrem smrti a posmrtného života, ale aj napriek týmto snahám sa podobným myšlienkam neubráni.
Prečo? Pretože všetci dobre vieme, že od narodenia zomierame. Čím viac rokov nám pribúda, tým viac ich aj ubúda a čím sme starší, tým je automaticky problém smrti aktuálnejší. Určitú bázeň pred týmito pravdami cítime aj vtedy, keď sa usilujeme o čestný a statočný kresťanský život. Ak však smrť zostáva pre nás definitívnym koncom, ak náš život musí vyústiť do absolútnej ničoty, potom celkom prirodzene prichádza akási melanchólia, strata optimizmu a zmyslu života. Čo nás po všetkých pekných spomienkach, čo nás po všetkom, čo vytvoril náš rozum a naše ruky, ak koncom všetkého je prázdnota? Čo nás po všetkých veľkých číslach, keď nakoniec prichádza k úplnému zotretiu a anulovaniu všetkého? Apoštol Pavol napísal nie bez dôvodu: Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.
Výrok antického spisovateľa Horácia (65-8 pred Kr.) Nezomriem celý! sa ozýva dejinami. Ich vývojom dostával stále plnší a jasnejší obsah. Svoj vrchol dosahuje v učení Krista, najmä v známej vete, ktorú povedal pred vzkriesením Lazára: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.
V týchto slovách nájdeme plný život, ktorý symbolizujú kvety, aj svetlo pravdy, ktoré predstavujú sviece. Toto je organická súčasť našej viery a nášho presvedčenia. Tu končia možnosti človeka a začína sféra, ktorú si Boh vyhradil iba pre seba.
Vieme však popri všetkej stručnosti a útržkoch o večnosti toľko, aby sme mohli žiť v istej nádeji, ktorú nám pripomína aj dnešná pieseň vďaky slovami: Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení. A keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebi.
Keď svätý Pimen Veľký († 440) počul, že pustovník Arzén zomiera, ponáhľal sa ho navštíviť. Keď ho uvidel, povedal: Šťastný Arzén, lebo mal dar sĺz v tomto živote! Lebo kto neoplakáva svoje hriechy na zemi, bude na ne nariekať vo večnosti!
Dnes v deň spomienky na všetkých zosnulých si musíme opäť pripomenúť pravdy o živote po živote, aby sme tých, ktorých hroby sme navštívili, nepokladali za zaniknutých, ktorí už vôbec nejestvujú. Na druhej strane, aby sme aj seba samých nepokladali za tvorov, ktorí sa iba neúprosne blížia k definitívnemu zániku.
Všetci sa blížime k bodu, keď nastane mohutná, veľká a nepredstaviteľná zmena. Ale pozor! Iba zmena! Zmena či už k večnému šťastiu alebo večnému zatrateniu, čo závisí od terajšej chvíle, od života, ktorý prežívame. Prežívajme ho tak, aby sa na nás splnili slová apoštola Pavla: Tak je to so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné.
S týmito myšlienkami prežívajme dnešný deň i oktávu modlitieb za zomrelých a majme pevné presvedčenie, že život existuje aj po tomto živote.