1. adventná nedeľa v roku A
Ježiš povedal svojím učeníkom: Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.
Mt 24, 37 – 44
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keby sme porovnali náš súčasný život so životom prvých kresťanov, zistili by sme, samozrejme, obrovské rozdiely. Týkali by sa najmä hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a aj civilizačnej úrovne.
Na to však teraz nemyslíme, ale chceme myslieť na náboženskú úroveň, lebo aj tu je veľmi veľký rozdiel. Prví kresťania napríklad očakávali skorý príchod Krista a nazdávali sa, že čoskoro bude koniec sveta. Z toho dôvodu sa zriekali svojich majetkov a výnosy z nich doslova kládli k nohám apoštolov, lebo chceli mať všetko spoločné. My zasa žijeme celkom v inom svete, pričom zabúdame na druhý Kristov príchod. Preto pre nás platia ešte viac slová Ježiša Krista, ktoré adresoval prvým kresťanom: Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.
Toto napomenutie Ježiš dokladá poukázaním na potopu sveta. Ľudia bezstarostne jedli, pili, ženili sa, vydávali a na nič nedbali. Až napokon ich zmietla potopa, až na jednu rodinu, ktorá bedlila a pripravovala sa. Bola to Noemova rodina, ktorej záchrana spočívala v príprave na potopu. Hoci im to dalo množstvo práce a starostí, ale sa im dostalo aj výsmechu od ľudí, pokým postavili koráb, stálo to za to a zachránili si životy.
Aj druhým podobenstvom z vtedajšieho spôsobu života nás Ježiš napomína. V tých časoch mali ľudia nízke domy stavané z udupanej hliny, bez hlbokých základov, takže ich bolo možné podkopať a vykradnúť. Tu nepomáhali zamknuté dvere, a keď hospodár nebedlil a nestrážil si dom a zistil to zlodej, podkopal mu dom a vykradol ho. Pre majiteľa domu to bolo nepríjemné prekvapenie, keď v dome našiel dieru, cez ktorú ho vykradli. Preto nás Pán vyzýva, aby sme bedlili a boli pripravení na jeho príchod. Lebo jeho príchod nie je iba ten na konci sveta, ale je to príchod aj na konci nášho života.
Ako teda máme bedliť?
Vieme, že Ježiš sa stal jedným z nás a prijal nás za svojich bratov a sestry. Tým sme sa však my stali synmi a dcérami nebeského Otca. Aj nám vraví: Ty si môj milovaný syn, moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie. Bedliť, znamená nezabudnúť na tento nový vzťah. Nestratiť z očí tento nový vzťah syna a dcéry k Otcovi. Pamätať naň, prežívať ho, cítiť ho. Pripomínať si: Som synom, som dcérou nebeského Otca, som jeho dedičom a dedičkou. Znie to veľmi hrdo, pre toho, kto si to uvedomuje. Ježiš chce, aby sme tento vzťah nestratili, aby sme si ho nenechali podkopať a ukradnúť. Lebo je to veľmi drahá vec v našom živote a je to náš najväčší poklad.
Keby sme mali zaručené, že zomrieme vo vysokom veku a budeme mať čas sa na to všetko pripraviť na smrteľnej posteli, lenže Ježišovi nestačí takáto pripravenosť. Myslíme si, že jemu stačia naše posledné vzdychy, posledné údery srdca, nehybné ruky a nohy či unavené a umierajúce telo? Tak málo by sme mu chceli dať?
On si žiada viac. Chce, aby sme celý život bedlili a boli pripravení, aj preto snáď toľko ľudí zomiera náhle, aby nás upozornil, že čaká na našu pripravenosť, lebo naozaj nevieme ani dňa ani hodiny. A o tom sa denno-denne presviedčame. Táto skutočnosť má v nás vždy vyvolať otázku: Som pripravený? Som pripravená?
Keďže nik z nás nie je poistený proti náhlej smrti, táto skutočnosť nás musí chrániť pred vypočítavosťou.
Istý bohatý pán mal veľkého dlžníka, ktorý náhle zomrel. Pán po ňom vlastne nič nenašiel, iba dvojročného syna, ktorého mu bolo ľúto a vzal si ho do kaštieľa. Chlapec tam rástol spolu s boháčovým synom. Keď mal 12-rokov boháč si ho zavolal a odovzdal mu dva listy, jeden v čiernej a druhý v zlatej obálke. Chlapcovi kázal, aby si najskôr prečítal ten v čiernej obálke. S hrôzou v ňom čítal, aké obrovské dlhy zanechal jeho otec a koľko stálo jeho živobytie a zaopatrenie v pánovom kaštieli. Keď list dočítal, pán sa súcitne na neho pozrel a povedal mu: Vidíš, koľko si mi dlžen? Ale netras sa predo mnou. Môj syn si ťa obľúbil ako brata a prosil ma, aby som ti všetko odpustil. Tak pozri, trhám na kúsky list tvojej dlžoby. A teraz si prečítaj list v zlatej obálke. Čítal tam: Preto, že si ťa môj syn vzal za brata, prijímam ťa za svojho syna a robím ťa dedičom spolu s mojím synom. Teraz už nie si dlžník, ale môj syn a dedič.
Dá sa vôbec opísať a vysloviť šťastie toho chlapca? Uvedomujeme si, že tým šťastným synom sme my všetci, každý z nás? Sami povedzte: Chceli by ste naozaj žiť celý svoj život bez Božieho synovstva a len na smrteľnej posteli sa zmieriť s Bohom?
Možno v tejto chvíli cítime výčitky svedomia, lebo sme už akosi zabudli na synovstvo Božie. Nič však nie je stratené.
Vstupujeme do krásnej adventnej doby, ktorá nám pripomína očakávanie Pána na konci sveta, aj na konci nášho života. Je to vhodný čas, aby sme sa zamysleli, spamätali a poslúchli Ježišove varovné slová. Preto si úprimným pokáním získajme prostredníctvom Ježiša Krista odpustenie všetkých dlhov a prijatie za synov a dcéry nebeského Otca.