Kontakt
3. adventná nedeľa v roku A
Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo, máme čakať iného?“ Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ Keď odchádzali, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Teda, čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka! Lebo to o ňom je napísané: „Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.“ Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.“
Mt 11, 2-11
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Hoci sme už v polovici adventnej doby je celkom možné, že necítime v sebe dajakú radosť a nadšenie z Vianoc. Možno nás k tomu provokujú aj otázky: Prečo sa za dvetisíc rokov nepremenil svet? Prečo sa nevyriešila otázka hladu, chudoby či vojen?
Na tieto otázky odpovedá dnešné evanjelium. Ján Krstiteľ bol v žalári, kam ho uvrhol kráľ preto, lebo ohlasoval Boží zákon. A hoci svoje utrpenie znáša hrdinsky, ono ho aj tak oslabuje. V takomto oslabení vznikajú pochybnosti o Ježišovej osobe, preto k nemu posiela svojich učeníkov s otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?
Z Jánových úst môže táto otázka vyznievať prekvapujúco. Môžeme mať dojem, že klesá pod ťarchou utrpenia. Ale nečudujme sa mu. Podľa proroctiev, ktoré poznal u proroka Izaiáša, predstavoval si Mesiáša inak. Aj ho tak predstavoval ľuďom: Bude mocnejší ako ja. V ruke bude mať vejačku, aby vyčistil svoj ľud a bude trestajúcim sudcom, ktorý spáli zlých v neuhasiteľnom ohni. Aj vďaka týmto slovám mnohí Izraeliti mali takýto obraz o Mesiášovi.
Lenže Ježiš nesúdi, neodsudzuje, netrestá, nehádže nikoho do ohňa, ani nemá sekeru, ktorou vytína neplodné stromy. On učí, uzdravuje, potešuje, stoluje s hriešnikmi, odpúšťa a slúži. Práve preto, že nespĺňal Jánove predstavy, poslal k nemu svojich učeníkov. A aká bola Ježišova reakcia? Nehneval sa na Jána, ale s impozantným pokojom im na otázku odpovedá. Je pravda, že o Mesiášovi sa predpovedalo, že bude mocný, bude súdiť a trestať, ale zároveň sa o ňom predpovedalo aj čosi iné, čoho si Izraeliti vrátane Jána nevšimli. Preto sa na nich pozrel a povedal im: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší. Teda, nech sa na mne nepohorší ten, podľa ktorého nie som mocný a trestajúci, ale skôr láskavý a zhovievavý, a to tak, že moja láska a zhovievavosť sa zavŕši smrťou na kríži.
V Ježišovej odpovedi Jánovi dostávame odpoveď aj my, lebo aj dnes je Ježiš inakší ako si ho my predstavujeme. My žijeme v tom, že by mal urobiť vo svete poriadky prísnou a zabíjajúcou rukou, mal by vyničiť všetkých zlých ľudí a nechať iba dobrých. Mal by násilím vytrhať všetok kúkoľ a nechať iba pšenicu, mal by povytínať všetky neúrodné stromy a ponechať iba tie, ktoré prinášajú úrodu. Mal by do neuhasiteľného ohňa pohádzať všetky plevy a pšenicu zhromaždiť do svojej sýpky. Potom konečne by na zemi zavládlo šťastie a pokoj. Zmenil by sa svet, vyriešil by sa problém hladu, nebolo by chudobných ani vojen a v ohni by zmizlo všetko bezprávie. Vtedy by sme uverili, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, že Boh naozaj jestvuje a v nás by táto skutočnosť vyvolala nadšenie.
Na tieto naše predstavy láskyplne odpovedá Ježiš, lebo on je inakší ako si ho my predstavujeme. On nechá rásť kúkoľ spolu s pšenicou a nevytrhá ho, nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí, lebo on prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo. Neprišiel zabiť zlého človeka, ale prišiel sa dať zabiť miesto hriešnika, aby mal večný život.
Hľa, takýto láskavý a zhovievavý je Pán, a aké úbohé a prízemné sú proti tomu naše návrhy a predstavy! Boh chce premeniť svet nie zabíjaním hriešnika, ale láskou k nemu!
Francúzsky básnik Jean Richepin (1849-1926) napísal báseň s názvom: Modlitba popierača Boha. Básnik v nej píše ako vstúpil do chrámu, kľakol si na studený kameň a začal sa modliť: Ak jestvuješ Bože, zošli smrtiaci blesk na moju hlavu, aby som bol za svoju neveru náležite potrestaný. Čakám na trestajúci oheň z neba. Pošli ho konečne na mňa. A len, čo ma trafí blesk a moja duša sa odlúči od smrteľného tela, zvolám svojím posledným dychom: Skutočne jestvuješ a odo mňa to bola strašná drzosť, keď som ťa popieral. Lenže, blesk neprichádza, preto môžem zdravý znova vstať a odísť z tvojho domu. Jedným slovom: neexistuješ! Nevieme, čo sa stalo s básnikom po napísaní básne, ani čo prežíval v nasledujúcich rokoch života. O niekoľko rokov noviny priniesli správu, že tento bohorúhač vstúpil do najprísnejšej rehole Trapistov v Alžírsku, a až do svojej smrti činil pokánie za svoje rúhanie a pohoršovanie a ďakoval Bohu za jeho nekonečnú trpezlivosť, ktorú s nim mal.
A teraz pozrite, keby Boh nebol tak podivuhodne láskavý a zhovievavý a bol by ho naozaj zrazil bleskom, ten človek by bol naveky zatratený. Boh však nemá záujem, aby mal zatratených, lebo on svojou láskou pozval tohto človeka k pokániu. Nezabil, ale pozval. Takýto láskavý je Boh!
Budeme ešte niekedy od neho žiadať, aby hriešnika zabil? Nevnucujme mu našu mstivú ľudskú náturu, ale ho nechajme, nech je láskavým Bohom, ktorý s láskou účinkuje, zakročuje a dokazuje, že existuje.
Arabi rozprávajú o plači na púšti Sahare, že keď za tichej hviezdnej noci povieva nekonečnou púšťou teplý vetrík, vzniká trením miliárd piesočných zrniek akási melódia, pripomínajúca plač smrteľne raneného zvieraťa. Vodca karavány, ktorá vtedy kráča púšťou, povie: Počúvajte, púšť plače, lebo narieka, že sa stala neplodnou stepou. Plače za kvitnúcimi záhradami, vlniacimi sa obilnými poľami a ovocnými stromami, ktorými kedysi oplývala.
Takýto plač sa občas ozýva aj v duši človeka, ktorý stratil vieru v Boha. Navonok sa síce zdá, že je u neho všetko v najväčšom poriadku, ale v noci, keď sa prebudí a sadne si na posteľ, jeho duša zavzlyká a zaplače, pretože sa stala púšťou. A niekedy je to zakvílenie také účinné, že sa duša vzchopí a vráti sa do náručia nebeského Otca s veľkým výkrikom: Verím! Vtedy sa púšť znova premení na záhrady, polia a vinohrady a čo nie je možné na Sahare, stane sa v ľudskej duši.
Kiež nás poučenie z dnešného evanjelia hlboko zasiahne. S Jánom Krstiteľom sme si predstavovali Boha, ktorý by mal trestami a násilím premeniť tento svet. Ale od Ježiša sme dostali odpoveď, že nebeský Otec nechce konať podľa našich predstáv, návrhov a metód, ale chce svojou láskavosťou, zhovievavosťou a trpezlivosťou pomaly premieňať človeka a zachrániť ho.
Tešme sa, že máme takého nebeského Otca, zároveň sa nechajme objať náručím láskyplného Spasiteľa a dajme sa privinúť k jeho srdcu, ktoré si dal prebodnúť z lásky k nám.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
