Kontakt
20. nedeľa v období „cez rok“ – v roku A
Pri Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla
k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Mt 15, 21–28
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Ľudia vždy verili v posadnutosť zlým duchom. Pokusy vyháňať ho sú rovnako staré ako ľudstvo. Nie je pravdou, že na myšlienku vyháňania zlých duchov prišiel až Kristus. Už v neolite, mladšej dobe kamennej, t.j. asi 5000 – 2000 rokov pred Kristom, duševne chorým, o ktorých sa domnievali, že sú posadnutí, navŕtali do hlavy otvor, aby zlo mohlo z nich vyjsť. V stredoveku duševne chorých bili palicami, aby ich zbavili posadnutosti.
Aj v evanjeliách sa často rozpráva o ľuďoch, ktorí boli posadnutí zlým duchom. Nevieme, čo všetko sa pod pojmom posadnutosť rozumelo. Je dosť možné, že častokrát to bol psychický defekt alebo depresívny stav, ktorý dnes by bol prácou pre psychológa alebo psychiatra a nie exorcistu.
V dnešnom evanjeliu svätý Matúš rozpráva, že Ježiš prišiel do okolia Týru a Sidonu, kde žili väčšinou pohania a len veľmi málo Židov. A predsa, zvesť o ňom ako o divotvorcovi, uzdravovateľovi a osloboditeľovi sa dostala aj do týchto končín.
Tu prišla k nemu istá kanaánska žena a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch. Ježiš však pre poučenie apoštolov tvrdo skúša jej vieru. Proti všetkým pravidlám všeobecnej slušnosti si ju ani nevšíma, ale ona sa nedá odbiť. Už aj učeníkom to liezlo na nervy a prosili ho: Pošli ju preč, lebo kričí za nami. Ale jeho reakcia bola: Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela. Žena však zostala vytrvalá a nedala sa odradiť. Vrhla sa Ježišovi k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! Ježiš si však od nej udržiaval naďalej dištanc a na jej boľavé srdce zaútočil temer urážlivými slovami. Použil k tomu prirovnania, ktoré boli u Židov bežné. Židov nazval Božími deťmi a pohanov psami: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám!
Mohla však táto úbohá žena za to, že sa narodila ako pohanka? Dokáže prehltnúť, že ju Ježiš kladie na rovinu psom? Kto z nás by to zniesol? Nevzkypela by v nás krv a žlč a neodišli by sme od toho, kto nás nazval psami s hnevom, nadávkami a preklínaním? Ona to však neurobila a nestratila trpezlivosť. Práve naopak, pohotovo a šikovne nadviazala na Kristove slová a povedala: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. To bol definitívny koniec skúšky. Ježiš pochválil jej vieru: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš. Ba čo viac. Učeníkom aj prizerajúcim sa, dal ju za vzor.
Aj my máme podobné starosti ako oná žena. Jeden má choré dieťa, druhý sám trpí dajakou chorobou, tretieho vháňa do nešťastia neusporiadaný život v rodine, v manželstve či jeho osobné problémy a závislosti. Aj my, tak ako kanaánska žena prosíme, niekedy doslova kričíme, aby nám Pán pomohol. Ale keď nie sme hneď vypočutí, zostávame urazení a zatrpknutí. Mnohí sa vtedy pýtajú: Má sa význam ešte modliť, chodiť do kostola či priniesť dajakú obetu?
Lenže nesmieme zabudnúť, že pokiaľ nie sme hneď vyslyšaný má to svoje dôvody: možno naša modlitba vychádza z nečistého a hriešneho srdca, možno niekedy prosíme o to, čo nám neosoží, možno sa snažíme diktovať Bohu, aké dary a v akom množstve nám má ich dať... Nie zbytočne sa hovorí, že k dobrému jedlu patrí soľ. Potom je jasné, že k dobrej modlitbe patrí vytrvalosť. Mnoho ľudí sa obracia na Boha až vtedy, keď všetko zlyhalo a sklamalo, a tak sa stáva posledným, na koho si spomenú.
Kto má živú vieru, obracia sa na Boha stále. Nielen vtedy, keď potrebuje pomoc, ale aj vtedy, keď mu srdce prekypuje radosťou a dobre sa mu darí.
Jedna naša súčasníčka rozpráva: Odišli sme s kamarátkou do sveta. Cestou sa nám postupne z pamäti a vedomia vytrácali tie katechizmové formulky, získané a naučené doma, jednoducho prestali sme veriť. Boh ale na mňa čakal. Nechcela som si to pripustiť, veď život v hriechu je tak príjemný a ľahký... A k tomu vôbec som nemala chuť zmeniť svoj život... Až naraz som stála nad rakvou svojho 85-ročného manžela. Bola to náhla smrť. A táto smrť bola pre mňa akousi tvrdou skalou, o ktorú sa rozbili všetky moje doterajšie istoty. Pri jeho rakve som si uvedomila, aký asi bol stav jeho duše, a aký je jeho ďalší osud. Uvedomila som si, že v mojom prípade pomôže len vrátiť sa k viere v Boha. Tu mi už nepomôžu protekcie, známosti, peniaze, šarm, koketovanie... A za manžela sa musím úpenlivo modliť.
Z evanjeliového príbehu si môžeme zobrať dve veci ako poučenie, čomu nás učí žena, matka, pohanka, ktorá si tak obdivuhodným spôsobom vyprosila od Pána uzdravenie dcéry:
- 1. Niekedy ľudia, ktorí žijú v nevereckom prostredí, môžu mať väčšiu vieru, ako my, ktorí sme sa narodili v kresťanských rodinách.
- 2. Naša viera musí byť vytrvalá a modlitba stála, lebo Boh môže skúšať našu vieru.
Pouvažujme dnes nad tým, aká je moja viera, a ako reagujem na skúšky, ktoré Boh aj na mňa dopúšťa.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
